Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /9

uverejnené 20. 7. 2017, 7:39 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 20. 7. 2017, 7:39 ]
Uverejňujeme deviaty komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi.

Väzby nás obohacujú

Publikované v Avvenire, 24. novembra 2013

Luigino Bruni

Komunity prekvitajú, ak sú schopné spolupráce. Ak by sme nezačali spolupracovať (konať spoločne) spoločný život by nikdy nezačal, a vývoj by sa zastavil. Ale ako to už býva s veľkými ľudskými slovami, formy spolupráce sú rovnaké a zároveň odlišné, často ambivalentné, a tie najdôležitejšie bývajú často menej zreteľné. Kedykoľvek ľudské bytosti konajú spoločne a koordinovane, aby dosiahli obojstranne prospešný výsledok, hovoríme o spolupráci.

Armáda, náboženská liturgia, hodina v škole, obchodná spoločnosť, vládne opatrenie i únos sú formou spolupráce, ale týkajú sa veľmi odlišných ľudských fenoménov. Z toho vyplýva prvý dôsledok: nie všetky formy spolupráce sú dobré, pretože existujú formy kooperácie, ktoré hoci zvyšujú výhody zapojených subjektov, zhoršujú spoločné dobro, pretože škodia ostatným mimo tejto spolupráce. Aby sme odlíšili dobrú od zlej spolupráce, musíme sa pozrieť na dopad (úmysel), ktorý má táto spolupráca na osoby mimo spolupráce.

Počas dejín sa politické a ekonomické teórie rozdelili do dvoch veľkých rodín. Tie, ktoré vychádzajú z predpokladu, že ľudia nie sú prirodzene schopní spolupracovať, a tie, ktoré hlásajú kooperatívnu povahu osoby. Hlavným predstaviteľom druhej tradície je Aristoteles: Človek je podľa neho tvor spoločenský, schopný viesť dialóg s ostatnými, schopný priateľstva (philia) a spolupráce pre dobro „polis“. Najradikálnejším zástancom prvej tradície tvora nespoločenského je Thomas Hobbes: „Je pravda, že niektoré živé tvory, ako napríklad včely a mravce, spolu žijú sociálne... A preto by viacerí ľudia radi vedeli, prečo človek nie je schopný robiť to isté" (Leviathan, 1651). V rámci tejto anti-sociálnej tradície sa pohybuje veľká časť modernej spoločenskej a politickej filozofie, zatiaľ čo myšlienkové prúdy v staroveku a stredoveku (vrátane sv. Tomáša) boli všeobecne na strane Aristotela. Mohli by sme tiež povedať, že hlavnou požiadavkou modernej ekonomickej a politickej teórie bolo pokúsiť sa vysvetliť, ako vznikajú kooperatívne diela v rámci spolupráce ľudí, ktorí nie sú schopní cielenej spolupráce, pretože sú príliš ovládaní sebeckými záujmami.

Odpoveďou modernej politickej filozofie sú viaceré (ale nie všetky) teórie o „spoločenskej zmluve”: Sebeckí ale racionálni jedinci chápu, že je v ich záujme vytvoriť občiansku spoločnosť s umelou spoločenskou zmluvou. Prirodzenosť človeka je nespoločenská, a preto občianska spoločnosť je umelá. Odpoveďou modernej ekonómie na tú istú otázku (o ľudskej spolupráci) sú rôzne teórie o „neviditeľnej ruke,” v ponímaní ktorých spoločné dobro („bohatstvo národov”), nevzniká z  úmyselnej a kooperatívnej povahy spoločenských tvorov, ale z hry medzi osobnými záujmami sebeckých jedincov. Základom pre tieto dve tradície je rovnaká antropologická hypotéza: človek je „pokrivené drevo,” ktoré však netreba narovnávať aby sme z neho mohli postaviť dobrú stavbu v prípadoch, keď je schopný vytvoriť umelé inštitúcie (spoločenskú zmluvu, trh), ktoré pretvárajú sebecké vášne na spoločné dobro.

V tomto bode sa odhaľuje tajomstvo trhu. Aj trhová ekonomika má svoju formu spolupráce, ktorá však nevyžaduje jednotnú akciu medzi „spolupracujúcimi” jednotlivcami. Keď ideme do obchodu kúpiť chlieb, stretnutie medzi kupujúcim a predávajúcim nie je popísané alebo prežívané ako úmyselný čin spolupráce: Každý napĺňa vlastný záujem, pričom akceptuje vlastnú stranu záväzku (peniaze za chlieb, chlieb za peniaze) len ako prostriedok na získanie vlastného dobra. A predsa, táto výmena zlepšuje stav oboch strán, vďaka forme spolupráce, ktorá nevyžaduje žiadne spoločné počiny. Všeobecné blaho sa stáva súčtom súkromných záujmov navzájom imúnnych jednotlivcov, ktorí spolupracujú bez toho, aby sa stretli, dotkli, pozreli sa na seba.

Vo firmách však nachádzame silnú a hlavne úmyselnú formu spolupráce; firmy môžeme charakterizovať ako sieť spoločných a kooperatívnych úkonov na dosiahnutie spoločného cieľa. Z toho vyplýva, že pri nákupe leteniek Rím-Malaga nevzniká medzi mnou a leteckou spoločnosťou úmyselná forma spolupráce, ale iba paralelné samostatné záujmy (cestovanie a zisk); medzi členmi posádky daného letu však musí existovať úzka, explicitná a úmyselná spolupráca. Tento príklad ukazuje, že (takmer) žiaden ekonóm by nenapísal teóriu o trhoch založenú na etike cností, avšak keď sa pozeráme na teórie o fungovaní firiem a organizácií, mnohé z nich sú teórie „etického podnikania” založené na etike cností Aristotela a svätého Tomáša.

Deľba práce na trhoch a v spoločnosti je formou nedobrovoľnej a implicitnej spolupráce; deľba práce v rámci podniku, je však spoluprácou v silnom slova zmysle, spoločnou dobrovoľnou akciou. Kapitalizmus podľa anglosaského a protestantského vzoru podporil vznik dichotomického modelu, nového vydania luteránskej (a augustiniánskej) „Náuky o dvoch kráľovstvách“. Na trhoch existuje implicitná slabá a neúmyselná spolupráca; v podniku a všeobecne v organizáciách existuje explicitná, silná a úmyselná spolupráca - dve formy spolupráce, dve „mestá” ktoré sa navzájom hlboko a prirodzene odlišujú.

Táto spolupráca však nie je jedinou možnosťou na trhoch. Európska verzia spolupráce na trhoch, najmä  tá latinská, bola  iná, pretože jej kultúrny a náboženský pôvod nebol individualistický, ale komunitný. Tu rozdiel medzi internou (podnikovou spoluprácou) a externou spoluprácou (na trhu) nikdy nebol - aspoň donedávna - taký viditeľný. Táto forma tradície sa opiera o koncept takzvanej „Občianskej ekonomiky,“ ktorá interpretovala celú ekonomiku a spoločnosť ako záležitosť spolupráce a vzájomnosti. Vysvetlenie pre vznik rodinných podnikov (v Taliansku predstavujú rodinné podniky 90% podnikov v súkromnom sektore) a družstiev môžeme vysvetliť, ak budeme brať vážne kooperatívny a komunitný charakter ekonómie. Je to aj dôvod, prečo európske družstevné hnutie bolo najtypickejším prejavom ekonomiky na európskom trhu. Rovnaká logika platí (platila) aj pre priemyselné oblasti (od výroby priadzí v regióne Prato, po výrobu topánok vo Ferme), kde sa celé komunity stali ekonomikou bez toho, aby prestali byť komunitou.

Model amerického kapitalizmu nám predkladá anonymný trh a snaží sa do tohto anonymného trhu začleniť aj firmy, ktoré sú stále viac vnímané ako zhluk kontraktov, alebo ako „komodita” (tovar), či trh s „internými” dodávateľmi a zákazníkmi. Európsky model sa však snažil trh vidieť aj v kontexte komunít, pričom ako model dobrej ekonomiky prijal vzájomnosť a spoločenstvo, ktoré sa prenášali z podnikov do  celého občianskeho života (spotrebné a úverové družstvá). Výsledkom modelu je ekonomika plná ľudskosti a radosti zo života, ale aj poznačená konfliktami, ktoré všestranné ľudské stretnutia so sebou nevyhnutne prinášajú.

Americký model dnes kolonizuje aj posledné oblasti európskej ekonomiky, pretože naša tradícia spoločenstva a družstiev nebola vždy uznávaná v kultúrnej a praktickej rovine, nerozvinula sa vo všetkých regiónoch, a v Taliansku sa musela vysporiadať s nie ešte plne spracovanou traumou fašizmu, ktorý sa sám prehlásil za skutočného dediča tradície družstevného podniku (korporativizmus). Avšak „Veľká kríza”, ktorej sme dnes svedkami, nám hovorí, že hospodárstvo a spoločnosť založené na spolupráci „bez vzájomného dotyku“ môžu vytvárať monštrá a že obchod, ktorý je len obchodom sa nakoniec obráti proti sebe. Mravným základom západu je sieť silnej a slabej spolupráce jednotlivcov, ktorí unikajú zo spoločenských väzieb v snahe nájsť slobodu a tých, ktorí sa pre lepší život dobrovoľne zaväzujú. V čase keď sa kyvadlo globálneho trhu prikláňa k jednotlivcom bez väzieb si musí Európa pamätať, uchovávať a prežívať vnútornú občiansku a sociálnu povahu hospodárstva.

Preklad: Veronika Kuchtová

Comments