Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /7

uverejnené 18. 5. 2017, 9:20 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 18. 5. 2017, 9:21 ]
Uverejňujeme siedmy komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi.

Obnoviť stratené cnosti

Publikované v Avvenire, 10. novembra 2013

Luigino Bruni

 

Existuje hospodársky a sociálny zákon, ktorý je veľmi dôležitý i keď opomínaný. Je to to, čo Luigi Einaudi nazýval „teóriou kritického bodu”, ktorú definoval ako „základnú pre hospodárske i politické vedy" (Lezioni di politica sociale, 1944 -  Prednášky sociálnej politiky), pripisoval ju jeho krajanovi Emanuelovi Sellovi (ekonóm a básnik, ktorý tiež napísal pojednanie o „trojičnej" ekonomike). Myšlienkou je existencia neviditeľnej, avšak skutočnej hranice kritického bodu, za ktorou sa pozitívny jav stáva negatívnym, mení sa znamienko alebo charakter. Zákon kritického bodu dnes môžeme aplikovať na financie, ale aj na dane (ktoré pri prekročení určitej hranice penalizujú poctivých, ktorí ich platia).

 

Einaudi napísal: „Je logické, že každá rodina túži mať rádio. Avšak rádio sa môže stať najdokonalejším nástrojom osprostenia ľudstva. Prechod od rádia, ktoré zabáva, vzdeláva a pomáha ľuďom zabudnúť na bolesť, k rádiu, ktoré je dôvodom osprostenia ľudstva, je postupný.” Ak zmeníme predmet jeho pojednania, a namiesto „rádia” (dnes sa rádio radí skôr k médiám kreatívnym a kritickým) napíšeme „televízia”, tak sa logika jeho analýzy stáva veľmi aktuálnou a dá sa rozšíriť na všetky prostriedky poskytujúce pohodlie.

 

V ranných štádiách vývoja je pre celkový blahobyt dostupnosť produktov ktoré zvyšujú pohodlie dôležitá. Príkladov je mnoho. Stačí pomyslieť na to, čo predstavoval vynález práčky pre blaho našich babičiek a matiek: ten komfort sa stane spojencom ich blahobytu, a blaha všetkých. Alebo zavedenie platenej televízie, čo umožnilo sledovať futbalový zápas v teple domova a bez rizík. Niečo podobné sa udialo s príchodom sociálnych médií, ale aj s mobilnými telefónmi, pohodlnými automobilmi a veľkými domami. Ale dnes už mnoho štúdií ukazuje, že účinky komfortu na blahobyt menia význam, alebo charakter, keď  prekročia kritický bod. Polotovary sú veľmi užitočné keď meškáme a máme dvadsať minút na prípravu večere; ale ak sa časom stávajú jediným jedlom v chladničke, a my strácame radosť zo spoločnej prípravy (zdravého) jedla, je pravdepodobné, že naša kvalita života sa zhorší. Najlepšie je stráviť trochu času na Facebooku, a to najmä v prípade, ak „chatujeme” s niekým, koho sme už stretli v režime „offline”. Ale ak na webe trávime šesť alebo osem hodín denne, vplyv nových médií na kvalitu života je radikálny. A ak by ľudia sledovali futbal len doma na gauči až do tej miery, že sa vyprázdnia štadióny, získaná výhoda sledovania zápasov z poloprázdnych štadiónov by sa stala veľmi málo obľúbená, a mohla by viesť až k zániku tohto športu (a tohto trhu).

 

Ale prečo - to je zásadná otázka - upadáme do podobnej pasce, a nezastavíme sa pred prekročením kritického bodu? Dôvodov je mnoho. Prvý nám odhaľuje samotný Einaudi: postupnosť. Bod zvratu sa prekračuje postupne a bez predchádzajúceho upozornenia alebo si to všimneme príliš neskoro. Druhé vysvetlenie sa nazýva „význačnosť": máme v sebe silnú tendenciu väčšmi vnímať pohodlie, ktoré nám tovary a služby prinášajú, a menej relačné a občianske dobrá. Pri výpočte relatívnej hodnoty, ktorou rôzne druhy dobier prispievajú k nášmu šťastiu, nadhodnocujeme produkty a podceňujeme netrhové dobrá, ktorú sú obyčajnejšie a všednejšie (pomyslime na rodinné vzťahy alebo demokraciu), ktoré toľko nevidíme, sú menej význačné, no ich skutočnú hodnotu a cenu si uvedomíme, až keď ich stratíme. V neposlednom rade je tu náš kapitalistický trh: existuje celé odvetvie, orientované na to, aby sme kupovali produkty zvyšujúci náš komfort, ale nikto nezaplatí za reklamu, ktorá by nás nabádala investovať do relačných dobier  alebo do slobody -  v tomto prípade je zaujímavý „nemožný spot" (na youtube), ktorý vytvoril môj priateľ a kolega Stefano Bartolini.

 

Existuje ďalšia oblasť, o ktorej Einaudi napísal: „Spoločnosť poslušných ľudí sa rýchlo stane obeťou tyrana alebo úradníkov či mandarínov. Sv. Benedikt, sv. František a ďalší veľkí zakladatelia dali rehoľným rádom takzvané „Pravidlá“. Pokiaľ boli kláštory chudobné, tak tam vstupovali len muži pripravení obetovať sa. Takže kláštor prosperoval, dary veriacich sa hrnuli a mnohí chceli zasvätiť seba a svoju rodinu a venovať majetok. Ale bohatstvo plodí korupciu. ... Všade, sto rokov od svojho založenia, viac či menej, vidíme rovnaký príbeh."  Prekročenie kritického bodu znetvorí element, ktorý sa časom premení z dobrého na svoj protiklad (poddanstvo, hromadenie bohatstva ...). Toto je výraz starovekého zlatého pravidla: nerestné správanie často nie je ničím iným ako zvrátenými primitívnymi cnosťami, ktoré sa snažia zachrániť formu a nie podstatu, ktorá ich vytvorila -  obozretné šetrenie sa stáva lakomstvom, alebo právo na zisk, ktoré sa rozvinie do parazitujúcich príjmov. Napríklad bezpodmienečná vernosť slovám zakladateľa kultúrnych alebo duchovných hnutí ktorá bola v prvej generácii životne dôležitá a nevyhnutná pre vznik a rast týchto skúseností v určitom okamihu vyvoláva sebadeštruktívny mechanizmus, ktorý bráni nevyhnutnej potrebe obnovy a reformátorom, až kým nezomrie v mene dávnych cností (vernosť) meniacich sa postupne v neresti (nečinnosť). Kláštorné hnutia – františkánsky a dominikánsky rád – tu žijú po stáročia, pretože boli schopné prijať mnoho kreatívnych a verných reformátorov.

 

Existujú vhodné opatrenia, ktoré treba prijať na zamedzenie, prevenciu alebo aspoň riadenie týchto kríz, ktoré sa niekedy stanú skutočným „úmrtím v dôsledku prekročenia kritického bodu”. Prvým základným pravidlom je vedomie – individuálne a kolektívne – ešte počas „šťastných rokov“, že existuje kritický bod, a že môže byť prekročený bez varovania. Vedomie, že môžete ľahko spadnúť do týchto pascí je prvou protilátkou, ktorá vás môže zachrániť, a to najmä v prípade, ak sa toto vedomie stane súčasťou riadenia a inštitucionálnej predvídavosti. Ale ešte dôležitejšou je prítomnosť alebo zavedenie takzvanej „výročnej“ kultúry. Izraeliti vracali po päťdesiatich rokoch majetok jeho pôvodnému majiteľovi a dlhy boli vymazané. Ak by sa hnutia a komunity, ktoré sa zrodili z idealizmu, stali opäť chudobnými a uviedli by do obehu aktíva nahromadené počas desaťročí; opäť by sa postavili „na okraj cesty", našli by tam znovu tú prorockú silu, ktorú medzitým prirodzene stratili; a tam na predmestí by stretli mnohých, hľadajúcich rovnaké ideály, ktoré už nenachádzajú v bežnom živote svojej doby.

 

Nakoniec nie je ťažké všimnúť si, že niektoré kritické body na západe sme už prekročili, pravdepodobne bez toho aby sme si to uvedomovali, alebo počúvali toho, kto nám to vravel alebo kričal - pretože keď sa prekročí kritický bod, zmizne z obzoru civilizácie, zostáva za chrbtom. Prekročili sme ho, alebo sme veľmi blízko, v environmentálnej oblasti, v duchovných dobrách, vo využívaní vody, vo využívaní verejnej pôdy, v mnohých spoločenských oblastiach, vo využívaní finančných stimulov, riadiacich prvkov, konkurencie, alebo v znášaní nespravodlivosť vo svete.

Určite sme prekonali kritický bod vonkajšieho života (spotreba, tovary, technológie), a tak sa nám zdá normálny náš veľký hlad po a neschopnosť vnútorného života, meditácie, modlitby, v ktorej sme postupne upadali. Rovnaký osud postihol aj imunitu. Moderné dobývania priestoru a okamihov súkromného ​​života bez mocných a pánov, sa premenilo na „kultúru imunity”, kde sa nikto neobjíma a viac nestarne, necháva zvädnúť všetkých a všetko; a tak plnosť osamelosti zaplavuje naše mestá, naše životy. Zvykli sme si trpieť sami, zomierať sami, vyrastať sami v uzavretej miestnosti bez priateľov, ale plnej démonov, ktorí nám kradnú naše deti.


Hovoriť spoločne o týchto veľkých občianskych témach je prvým rozhodujúcim krokom, aby sme si ich uvedomili a neprekračovali ďalšie kritické body. Treba sa zastaviť a dokonca vrátiť: v niektorých zriedkavých, ale žiarivých prípadoch to ľudia dokázali.

Preklad: Veronika Kuchtová

Comments