Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /3

uverejnené 25. 1. 2017, 12:46 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 27. 3. 2017, 6:13 ]
Uverejňujeme tretí komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi. Veríme, že aj pre slovenskú spoločnosť tieto staronové slová budú obohatením a darom. Nech sú nám inšpiráciou pre každodenný život.

Cena nie je spravodlivá

Publikované v Avvenire, v nedeľu 13. októbra 2013 

Luigino Bruni 


Aj v dnešnej dobe, stále viac ovládanej technikou a financiami, ktoré sú neviditeľné a nemajú ľudskú tvár, zostávajú hlavnými činiteľmi ekonomiky ľudia a majetkové dobrá. Každý ekonomický úkon – od spotreby po prácu, od úspor po investície – je prepojením osôb a dobier. Aj keď ľudia pôsobia vnútri komplexných inštitúcií, pravidiel a kontraktov, kde dobrá strácajú svoju materiálnu podstatu a zdanlivo sa vytrácajú, na konci aj na začiatku každého ekonomického úkonu vždy nachádzame majetkové dobrá a ľudí. Keď teda máme písať nový ekonomický lexikón, je potrebné a naliehavé súčasne s úvahami o ľuďoch – ako občanoch, „spotrebiteľoch“, podnikateľoch, investoroch, pracovníkoch – predstaviť aj novú myšlienku o dobrách ako predmetoch ekonómie, a tým aj o nových praktikách spotreby a života.


Včera, dnes aj zajtra sa ekonómia mení, rozvíja sa a upadá spolu so zmenou, rozvojom a úpadkom majetkových dobier a ľudí. Medzi ľuďmi a dobrami existuje tajomný vzťah vzájomnosti. Je pravda, že dobrá majú smerovať späť za ľuďmi (ktorí ako jediní na zemi majú slobodu, a teda aj zodpovednosť), lebo totiž, keď boli raz vytvorené, nadobúdajú svoj vlastný život a majú veľkú schopnosť modifikovať náš život, našu pohodu a slobodu. Taký je nesmierny zákon ľudského života, ktorý nám veľké mýty vyrozprávali mnohým spôsobom a hovoria o ňom aj dnes. Nielen deti, ktoré rodíme, radikálne a navždy modifikujú a menia náš život, ale aj veci, ktoré tvoríme, nás menia, transformujú nás a robí nás lepšími lebo horšími, ale nikdy nás nenechávajú nedotknutými. Vieme, že každý krát keď sa narodí dieťa, svet už nie rovnaký ako predtým; a rovnako tak, rôznymi a vždy novými spôsobmi sa svet ustavične mení aj vďaka našim výtvorom, výrobkom, stretnutiam a dobrám. Zem kultivujeme a uchovávame tým, že vytvárame, vymieňame si a spotrebúvame majetkové dobrá.


 Ako názov pre tovar zvolili prví ekonómovia slovo „dobrá“, termín vypožičaný z filozofie a z teológie. Dobro sa odvodzuje od morálnej kategórie dobrého, bonum. Je teda dobré zväčšovať dobrá a pokiaľ sa jedná o dobré veci, tie, ktoré zväčšujú dobro ľudí, rodín, obce – bomun comune (obecné dobro). Z tohto dôvodu bola etická úvaha o ekonómii založená na pôvodnej hypotéze, že nie každý tovar a nie všetky veci z ekonómie sú dobrá (dobré veci). Napríklad nemôžeme pochopiť dávnu etickú úvahu o nerestiach (chtivosť, nenásytnosť, lakomstvo, závisť...) mimo kontext tohto zblíženia medzi dobrami a Dobrom, medzi majetkovými dobrami a potrebami.


Avšak od určitého okamihu kultúrneho a antropologického vývoja na Západe prestali jednotlivci akceptovať to, že niekto (tradícia, spoločnosť, náboženstvo, otec...) im bude hovoriť, ktoré dobrá sú „dobré“, ktoré potreby sú „správne“ a ktoré veci skutočne užitočné – a akceptujú to stále menej. Subjekt sa stáva jediným určujúcim pre to, aby povedal, na základe požiadavky platiaceho trhu, či niečo je preňho dobrom. Národné bohatstvo sa stalo súhrnom týchto majetkových dobier – tovarov a služieb – definovaných jednotlivými osobami a HDP nie je k ničomu inému než k tomu, aby tieto majetky meral. Tak sa v našom národnom bohatstve usídlil nekonečný počet rôznych majetkových dobier, ktorých spája iba náš monetárny meter: antibiotika, vstupenky do divadla na Pirandella lebo Ibsena, kvety kúpené ako darček tomu, koho máme radi, vzťahové dobrá spoločne s výdajmi za právnické služby potrebné kvôli našim sporom a spáchaným prečinom, nášľapné míny, hracie automaty, pornografia. Všetko sú to majetky, všetko je to HDP, všetko to znamená rast. Niekto ale povie, že za všetkým je práca. Nie je však ťažké si predstaviť ľudskú kvalitu niektorých prác, napríklad práca ženy v tlačiarni, kde sa vyrába pornografický materiál, ktorá tam robí, aby mala na živobytie, a prispieva na obohatenie toho, kto s takýmito „dobrami“ špekuluje. Nie všetka práca a nie všetky pracovné miesta sú dobré a nikdy ani neboli. Majetkové dobrá stratili kontakt s Dobrom a bez tohto dotyku im chýbajú kultúrne kategórie, aby pochopili, že zvýšenie hmotných dobier nie je vždy Dobro, že nie všetky majetky sú dobré, že nie každý rast zvyšuje šťastie alebo blahobyt. Kontrast medzi našimi majetkovými dobrami a obecným dobrom sa v celom svojom tragickom svetle ukazuje na prírodnom prostredí, ktoré je príliš často javiskom preplietania individuálnych dobier a obecného Zla.


Aké etické kritérium dnes máme pre to, aby sme povedali, či percentné zvýšenie HDP je dobré lebo zlé? Mali by sme byť schopní rozpoznať a povedať, jak a vďaka akým „dobrám“ sa HDP zmenil, ale nevieme to. Pri poznávaní všetkej „dramatickosti“ tohto procesu si však musíme dobre uvedomiť, že demokracia má za jednu zo svojich podmienok uznanie toho, že vo svete je prítomných viac dobier než sú veci, ktoré ja vidím ako dobrá pre seba, a že medzi „vyškartovanými“ by mohli byť, a bývajú, aj také, ktoré sú dobrom pre mňa, ale nie pre ostatných a pre väčšinu ľudí. Pri vykonávaní demokracie je zásadne dôležité tolerovať existenciu väčšieho počtu dobier než sú tie, čo sa páčia nám. „Demokratická škartácia“ nám však nesmie brániť v tom, aby sme si stále znova kládli ťažké a riskantné otázky o morálnej povahe ekonomických majetkov a navzájom sa presviedčali o kvalite dobier patriacich nám aj druhým ľuďom.


A nakoniec ešte jedna poznámka. Na zemi jestvujú mnohé dobrá (aj zlá), ktoré nie sú tovarom, čiže mnoho vecí, ktoré majú „hodnotu“, ale nie „cenu“, aj keď prebieha rýchla transformácia (takmer) všetkých dobier aj ziel v tovar. Nový ukazovateľ blahobytu by sa mohol vyrátať na základe rozdielu medzi dobrami a tovarom. To by nám poskytlo predstavu o tom, koľko nezištnosti odoláva tovarovému imperializmu. Ale za svetom vecí je toho ešte oveľa viac. Ekonomická hodnota vecí predstavuje iba minimálnu časť ich celkovej hodnoty. Vytvárame oveľa viac dobier než koľko dokážu zmerať ceny a HDP. Je to akýsi „kredit hodnôt“, ktorý aspoň čiastočne a v celkovom vyjadrení kompenzuje dlžobu za toľké zlá, ktoré nie sú dostatočne nahradené v peniazoch, pretože sú príliš ľudské a bolestné na to, aby mali svoj peňažný ekvivalent.


Tento presah hodnoty nad cenou sa týka veľkého počtu dobier, ale zvlášť sa prejavuje u mnohých služieb viazaných na osobu – zabezpečenie, výchova, zdravotníctvo, výskum... Celková hodnota návštevy u lekára, ktorý nájde riešenie môjho vážneho zdravotného problému, má takú ľudskú a morálnu hodnotu, akú žiadna akokoľvek mastná odmena nemôže vynahradiť. Ekonomická hodnota učiteľa, ktorý pomáha v rastu našich detí, je nekonečne vyššia než jeho plat. Takýto prebytok existuje v rôznej miere u každej práce a super vysoké milionárske mzdy nám to ukazujú o to jasnejšie v poburujúcom odrazovom svetle. To všetko dáva morálnu hodnotu slovu „vďaka“, ktoré povieme obsluhe čerpacej stanice lebo čašníkovi v kaviarni potom, čo sme riadene zaplatili.


Tieto veci vieme, cítime ich a všetci nimi trpíme. Aj z tohto dôvodu pracovníci, aby boli spokojní a žili dobre, majú vitálnu a takmer nikdy nenaplnenú potrebu iných foriem symbolickej vzťahovej odmeny, ktorá by aspoň trocha zaplnila priepasť medzi finančnou mzdou „pracovnej sily“ a darom ich života dávaného v práci. Takýto antropologický presah činí prácu vždy a všade oveľa väčšiu než je mzda dávaná za ňu ako za tovar. Keď transformujeme hodnoty v ceny a dobrá v tovar, nesmieme nikdy zabúdať na rozdiel medzi hodnotou vecí a jej meraním peniazmi, na rozdiel medzi samotnou prácou a akoukoľvek jej cenou. Pokiaľ to uznáme a správame sa podľa toho, je to akt ekonomickej spravodlivosti, ktorý zakladá každé dobro života v spoločnosti.


Preklad: Jiří Kratochvíl


Comments