Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života/2

uverejnené 6. 5. 2016, 15:43 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 6. 5. 2016, 15:52 ]

Uverejňujeme druhý komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi. Veríme, že aj pre slovenskú spoločnosť tieto staronové slová budú obohatením a darom. Nech sú nám inšpiráciou pre každodenný život.


Horizont talentov


Luigino Bruni


Uverejnené v Avvenire 06/10/2013   


Bohatstiev (rovnako ako aj chudôb) je veľa. Niektoré sú dobré a iné, veľmi významné, sú zlé. Veľké kultúry to dobre vedeli; tá naša, nakoľko nie je veľká, na to zabudla. Mnohostranná a rozpoltená povaha bohatstva je vpísaná už v sémantickom základe tohto slova. Bohatstvo (po taliansky ricchezza) pochádza od slova rex (po latinsky kráľ), a teda odkazuje na moc a na vládnutie, aj nad ľuďmi, prostredníctvom peňazí a majetku. Byť bohatý bolo vždy hlboko prepojené s vlastnením ľudí. Hranica, za ktorou sa demokracia stáva plutokraciou (vládou bohatých), je vždy nezreteľná, krehká, s malým počtom strážcov a hliadok, ktoré sa nenachádzajú na výplatnej listine plutokratov.


Bohatstvo je však tiež wealth, odkazujúce na anglické weal, well-being, čo vyjadruje blaho, prosperitu a individuálne aj kolektívne šťastie. Adam Smith  zvolil pre svoju prácu o ekonómii (The Wealth of Nations, 1776) výraz wealth (a nie riches), a to aj preto, aby vyjadril, že ekonomické bohatstvo je niečo viac než iba súhrn hmotných majetkov, než náš HDP.


Taliani a mnohí ekonómovia z latinských krajín zvolili pre túto druhú formu bohatstva výraz “felicità pubblica” - „verejné šťastie“. Nikdy nepodceňovali komplexný prechod od bohatstva ku šťastiu. Počínajúc druhou polovicou 19. storočia sa však tradícia „verejného šťastia“ stáva nepodstatným prúdom a v anglosaskom svete starobylá myšlienka blahobytu chápaného ako wealth postupne mizne. Tým sa na celom Západe významové spektrum slova bohatstvo veľmi ochudobnilo a my s ním. Vytvorili sme finančný kapitalizmus, ktorý vyprodukoval veľa pochybného „bohatstva“, ktoré nezlepšilo život ani nám ani tejto planéty.


Naliehavo musíme znovu začať s rozlišovaním rozmanitých foriem bohatstva, aby sme rozpoznali rôznych „duchov“ kapitalizmu a znova hlasno začali verejne hovoriť, že nie všetko, čo nazývame bohatstvom je dobré.

Nie je dobré také „bohatstvo“, ktoré sa rodí z vykorisťovaní chudobných a slabých, ktoré pochádza z rabovania afrických surovín, z ilegálnej činnosti, z herných automatov, z prostitúcie, z vojen, z obchodu s drogami; také, ktoré sa rodia z nedostatku úcty k ľuďom a k prírode. Musíme mať dostatok morálnej sily, aby sme povedali, že takéto „pseudobohatstvo“ nie je dobré, a aby sme to povedali bez akýchkoľvek „pokiaľ“ a bez „ale“. Nie je možné dobre užívať takéto pochybné peniaze, tým menej na financovanie neziskovej sféry alebo zariadení pre vážne choré deti: tieto deti „budú súdiť“ náš kapitalizmus.


Odkiaľ sa teda rodí dobré a pravé bohatstvo? Aký je jeho pôvod a aká je jeho povaha? Pre Smitha, pre ktorého tieto otázky stáli v centre jeho skúmania, sa bohatstvo rodí z ľudskej práce. Napísal to hneď v prvom riadku svojej knihy Wealth of Nations: „Ročná práca jednotlivých národov je zdrojom vzniku všetkých nevyhnutných a potrebných vecí pre život. Prírodné bohatstvá, more a pamiatky ani umelecké diela sa nestanú ekonomickým a občianskym bohatstvom, ak ľudská práca neumožní týmto dobrám, aby boli výnosné.


Keď sa však pozrieme na hlboké korene bohatstva, objavíme niečo možno prekvapujúce, pretože zbadáme, že jeho najvlastnejšou povahou je to, že je darom. Dobré bohatstvo, ktoré sa rodí z práce závisí na našich talentoch (talent, ako hovorí podobenstvo, dostávame), to znamená na daroch inteligencie a kreativity, na daroch morálnych, duchovných a na daroch vytvárať vzťahy.


Za našim bohatstvom stoja činy prezreteľnosti, ktoré nevznikli iba našou zásluhou ani nie sú iba plodom nášho úsilia (ktoré je však akokoľvek rovnako dôležité): to, že sme sa narodili v určitej krajine, že nás v rodine milovali, že sme mohli študovať v dobrých školách, stretli sa s daným učiteľom a napokon na našej životnej ceste so správnymi ľuďmi, atď. Koľko potenciálnych Mozartov alebo Levi Montalciniových (Rita Levi Montalciniová, talianska držiteľka Nobelovej ceny za neurobiológiu – pozn. prekl.) sa nerozvinulo len preto, že sa narodili alebo vyrástli niekde inde alebo proste neboli dostatočne milovaní?!


báji o Plutonovi  (grécky boh bohatstva) je niečo pravdivé na rozpore medzi darom a nespravodlivosťou: Pluto je oslepený a rozdáva bohatstvo medzi ľudí bez toho, aby sa pozrel na ich spravodlivosť alebo na ich zásluhy. Vedomie o povahe bohatstva ako daru znova nachádzame v ustanovení jubilejného roku v Izraeli: každých päťdesiat rokov sa „každému vráti do vlastníctva to, čo je jeho“ (kniha Leviticus). My sme však zabudli, a teda vypudili z nášho občianskeho (aj daňového) horizontu vedomie, že vlastníctvo majetku a bohatstva je vzťahom, je spoločenskou záležitosťou: „Ak zabudnete na to, že plody patria všetkým a zem nepatrí nikomu, ste stratení“ (J.J. Rousseau, O spoločenskej zmluve). Ak vymažeme túto najprirodzenejšiu a najhlbšiu povahu bohatstva a všeobecného určenia všetkých dobier, stratíme aj cit pre občianske uznania naších bohatstiev.


Nezištnosť (charis) je základom každého dobrého bohatstva. Mali by sme sa teda pozerať na svet a vzájomne si hovoriť: „Ja som tebou, ktorý ma činíš bohatým“. Nikdy nesmieme ustať vo vzájomnom ďakovaní. Čo iné je naše bohatstvo než plod súhrnu vzťahov, niektorých s veľmi hlbokými koreňmi? V stredoveku pri náboženských procesiách (radených podľa zámožnosti) boli cudzinci, hoci aj bohatí, zaradení medzi núdznych, pretože im chýbali priatelia, a teda boli ochudobní o to najdôležitejšie bohatstvo, ktorým sú vzťahy.


Ak nepoznáme a neuznáme povahu bohatstva ako vzťahu a ako daru, dopadneme tak, že budeme každé jeho prerozdelenie chápať ako odoberanie, a budeme to vnímať tak, že druhí strkajú ruky do našich vrecák. Aj podnikatelia vedia, že ich (dobré) bohatstvo sa rodí taktiež a predovšetkým z bohatstva daného teritória, z bohatstva talentov a čností pracovníkov, z morálneho bohatstva dodávateľov, bánk, zákazníkov, verejnej správy, z duchovného bohatstva ich ľudí (preto sú daňové úniky skutkom veľkej nespravodlivosti a nevďačnosti). A tak sa niekedy stáva, že sa vracajú domov s prázdnymi rukami, pretože bez týchto rozličných bohatstiev nedokázali zvýšiť ani len samotné finančné bohatstvo. Ak bohatstvo je v prvom rade darom, potom jeho zdieľanie a užívanie pre spoločné dobro nie je hrdinským skutkom, ale povinnosťou vyplývajúcou zo spravodlivosti. Môžeme a máme ho zdieľať, pretože sme ho z väčšej časti dostali. Keď nejaká kultúra stratí toto hlboké povedomie o sociálnej a verejnej povahe vlastníctva, býva stratená, upadá a mizne.


V našej dobe ekonomika trpí a nevytvára svoje typické dobré bohatstvo, pretože ju ochudobnili iné formy bohatstva. Dôležitú časť tohto ochudobnenia spôsobila samotná finančná ekonomika, ktorá spotrebovala morálne a duchovné zdroje bez toho, aby sa usilovala o ich regeneráciu. Chovala sa ako včelár, ktorý chcel, aby mu jeho včely zarobili čo najviac peňazí, a tak sa sústredil iba na svoje úle a zanedbával a znečisťoval prostredie. Okolité lúky a ovocné sady sa týmto chudobnili a v súčastnosti jeho vyčerpané včely produkujú stále menej medu v stále nižšej kvalite. Pokiaľ chce tento včelár znova vyrábať dobrý med, musí vidieť svoj problém v širšom horizonte, pochopiť pravú príčinu svojej krízy a napokon musí začať sa starať o lúky a sady na okolitých územiach s rovnakým úsilím, s akým sa stará o svoje včely a o svoje úle. Každé dobro je taktiež dobrom spoločným, pretože ak nie je spoločné, v skutočnosti nie je vôbec dobrom. Musíme vyjsť von zo stavenísk vyhradených “zasvätencom”, vrátiť sa na územia a starať sa o lúky a sady a o spoločné dobro: to je hlavná výzva, ktorú nám treba prijať, ak chceme znova vytvárať dobré bohatstvo, a teda aj prácu.


Preklad: Jiří Kratochvíl

Korektúra: Mária Čalfová


Comments