Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /10

uverejnené 8. 9. 2017, 2:00 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko
Uverejňujeme deviaty komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi.

Budúcnosť nie je klub

Publikované v Avvenire, 1. decembra 2013

Luigino Bruni

Spoločné dobrá sa postupne stávajú vzácnejšími a rozhodujúcimi, avšak neustále chýbajú v kultúre a hospodárskej i politickej praxi. V ekonómii sa spoločné dobrá objavujú v roku 1911, a opäť sa vracajú po dlhom zatmení, až na konci minulého storočia s Elinor Ostromovou, ktorá v roku 2009 získala Nobelovu cenu za ekonómiu. V prvom článku nájdeme tri hlavné znaky spoločných dobier: bola to štúdia o vode s historickou perspektívou a napísala ju žena, Katharine Comanová.

Voda je stále stredobodom diskusií o spoločných dobrách, a predstavuje vzor aj preto, že na rozdiel od hospodárskych dobier nemá žiadnu náhradu - známy je vtip od Lannyho Brucea: Vynašiel som vodu v prášku, ale neviem, v čom ho rozpustiť". Historická perspektíva je zásadná, pretože pre lepšie pochopenie ako ju riadiť, sa musíme vždy pýtať, ako vznikli a ako sa zachovali v čase.

Bez pamäte, ktorá nie je ani nostalgiou ani spomienkou, ale minulosťou, ktorá slúži súčasnosti i budúcnosti, sa nedá pochopiť ani podstatné meno (dobro) ani prídavné meno (spoločné)Ak chcete správne spravovať tieto dobrá musíte mať deti a vnúčatá, bezodplatne milovať deti tých druhých, a byť schopný zazrieť očami duše tých, ktorí sa ešte nenarodili alebo sa narodili inde. Každé dieťa je zvláštnou formou spoločného dobra, ktoré na to, aby rástlo a neumrelo, pripomína nám to africká kultúra, potrebuje celú dedinu".

Ak chcete zachovať les, je potrebné vedieť ako sa starať a milovať každý ker, ktorý má v sebe celý les dneška, včerajška i zajtrajška. Nakoniec tretí znak, ženský rozmer. Na začiatku a na konci (zatiaľ) teórie spoločných dobier nachádzame dve ženy. To nie je náhoda. Spoločné dobrá sú v podstate o vzťahoch, pretože sa jedná o vzťah medzi osobami sprostredkovávaný aktívami. Ak nevnímame relačnú dimenziu života a ekonomiky, vzťah, ktorý pretrváva v čase a počas generácií, tak spoločné dobrá najprv nevidíme, potom nechápeme a nakoniec sa zničia. Poslaním ženy je prvenstvo vo vnútornej pozornosti voči vzťahom a teda k odovzdávaniu života; jej pohľad a jej telo spájajú generácie a robia z nich bratov. Kapitalistická ekonomika má veľké ťažkosti pochopiť spoločné dobrá, pretože vo všeobecnosti nerieši problémy z historickej perspektívy (alebo geografickej), nevidí vzťahy, ale jednotlivcov a celá je definovaná z pohľadu mužskej racionality. A tak hlavným, ak nie jediným, ekonomickým pohľadom na spoločné dobrá a ich zničenie je dnes už klasický text od Hardina o tragédií spoločných dobier” z roku 1967 - článok tak často citovaný, ale zriedka čítaný v celej svojej zložitosti a rozporuplnosti.

Ak však chceme pochopiť, zachrániť spoločné dobrá a predovšetkým vytvárať z nich nové, je dôležité rozpoznávať relačný rozmer. Pretože sú to dobrá vytvárané, používané a ochraňované spoločne, aby sme mohli povedať to je moje” sme nútení jednohlasne vysloviť, zmeniť  môj” v náš” a vo všetkých”, v päť chlebov a dve ryby, ktoré nasýtia zástupy. Pri vytváraní a správe spoločných dobier je teda vpísané pravidlo vzájomnosti. Ako nám ukázal britský filozof Martin Hollis (Trust, 1998), typická vzájomnosť spoločných dobier odpovedá na logiku dostatočnosti". Keď sa rozhodnem dať zo svojho, aby som dosiahol ten náš”, nevyžadujem zmluvné záruky ani uistenia, aby všetci moji spoluobčania urobili to isté; zároveň však musím veriť, že dostatok” spoluobčanov bude konať ako ja, pretože ak by som si myslel, že som jediný, alebo takmer jediný, kto daroval krv alebo zaplatil dane, bol by som v silnom pokušení znovu to neurobiť. V skutočnosti, mnohí takto konajú. Mnohí, to áno, ale nie všetci. Ak v komunite neexistujú ľudia, ktorí sú z nejakého dôvodu schopní prekročiť rámec tejto logiky vzájomnosti (hoci dôležitej a nevyhnutnej), spoločné dobrá sa nerodia a nezachovávajú. Ak chcete začať nejakú ekologickú akciu v meste, dať život nejakej forme zdieľanej ekonomiky, prestať platiť výpalné mafii, ak chcete zachrániť les alebo nejaké združenie, ak chcete vyznačiť a zmapovať cesty v horách, vyžaduje si to prítomnosť skupiny občanov, i malej, ktorí sú iniciátormi a začnú sa angažovať bez záruky vzájomnosti či úspešnosti. V práci týchto občanov „iniciátorov” je zvláštny druh logiky, ktorú by sme mohli nazvať radšej sám ako nikto”. Vedia, že ich dar je riskantný, často predmetom posmechu, pretože je považovaný za naivný a možno zneužívaný oportunistami; ale pretože majú v srdci všeobecné dobro a spoločné Dobro, uprednostňujú byť jediní, kto sa venuje tejto činnosti, než by ju videli umierať, a veria (nepredstierajú), že ich činnosť bude v budúcnosti napodobňovaná. Je potom rozhodujúce, aby medzi týmito iniciátormi existovali jedinci so zvláštnym darom starostlivosti a zmierňovania vzťahových konfliktov, pretože pri využívaní spoločných dobier sa konfliktom nevyhneme.

Nevyhnutná prítomnosť riskantnej a zraniteľnej bezodplatnosti, vtelenej prevažne v „iniciátoroch” , vysvetľuje a odhaľuje etymológiu spoločného dobra. Slovo obec pochádza z cum-munus, kde cum” znamená spoločne a munus” znamená súčasne, dar a záväzok. Spoločné dobrá sú predmetom daru, ale aj povinnosti voči ostatným, voči budúcim generáciám a tým predchádzajúcim, ktoré nám zanechali ich dedičstvo (patres-munus), ale aj povinnosť voči sebe samým, poslušnosť voči neústupnému lákaniu nášho vnútorného života a svedomia.

Z týchto dôvodov je ťažké riadiť spoločné dobrá len prostredníctvom kapitalistického trhu. A je prinajmenšom veľmi smutné, ak nie poburujúce, naďalej v tichosti a bez záujmu napomáhať špekulantom, ktorí si privlastňujú vodu, spoločnú pôdu, lesy, nerastné suroviny, ale aj verejné pozemky našich miest, kde sa ich snaha o maximálny zisk z tovar, ktorý im nepatrí, stáva implicitnou daňou pre občanov. Poplatok, ktorý neputuje do mestskej pokladnice, ale do vrecka vzdialených akcionárov. Kedy naše obce vytvoria alianciu s občianskou spoločnosťou a podnikmiaby spravovali bez nároku na zisk, ale efektívne využívali pôdu, vodu, zeleň, ulice; a kedy si štáty uvedomia, že komercializácia (viac ako privatizácia) verejných statkov (od diaľnic až po verejnú dopravu), je cestou krátkozrakou a bez hlbokej sociálnej a ekonomickej myšlienky?

Kapitalistická spoločnosť, vie veľmi dobre vyrábať, a stále viac a viac vyrába, klubový tovar”, sú to výrobky, ktoré na rozdiel od spoločných dobier vylučujú osoby, ktoré nie sú vlastníkmi alebo spoločníkmi. Klubový tovar (myslím súkromné štvrte) sú vytvorené a spravované tak, aby sa chránili pred nečlenmi, chcú byť ďaleko najmä od chudobných. Využívajú právo na súkromný majetok, zámky, a stále viac a viac súkromných strážcov. Základné pravidlo otvorených dverí” tak zabránilo družstvám, aby sa stali klubovým tovarom. Nezabúdajme teda, že v súčasnosti je vytvorenie pravého podniku vysokou formou spoločného dobra, kde niekto riskuje  vytváranie pracovných miest a bohatstva pre mnohých, a dobier pre všetkých - chorobou našej doby, v dôsledku dominancie financií a finančnej kultúry, je transformácia podnikov zo spoločných dobier na klubový tovar. Dobrý spoločný podnik je ten, ktorý obohacuje majiteľov spoločne s celou komunitou, a preto potrebuje „celú dedinu”, aby nezomrel; klubový podnik je však ten, ktorý sa rodí a umiera, a nechajú ho zaniknúť len kvôli špekulatívnym výhodám pre jeho vlastníkov.

Budeme schopní spolu žiť, a žiť dobre, ak budeme vidieť, vytvárať, milovať a nebudeme ničiť spoločné dobrá, ktoré sú predpokladom a základom súkromného vlastníctva. Ale predovšetkým potrebujeme starých a nových iniciátorov”, povolaných občanov schopných vytvárať a zachovávať spoločné dobráspoločné Dobro, ukazovať životné cesty všetkým.

Preklad: Veronika Kuchtová

Comments