Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života/1

uverejnené 14. 2. 2016, 4:13 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 15. 2. 2016, 18:24 ]

Začíname uverejňovať preklady pätnástich komentárov prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi. Veríme, že aj pre slovenskú spoločnosť tieto staronové slová budú obohatením a darom. Nech sú nám inšpiráciou pre každodenný život.


Slová pre túto neľahkú dobu


Luigino Bruni 


Uverejnené v Avvenire 29/09/2013 


Niektorí ľudia sú pevne presvedčení, že najhoršiu krízu už máme za sebou, iní sa s rovnakou istotou domnievajú, že „veľká kríza“ iba začala. V skutočnosti je isté to, že si musíme začať uvedomovať, že práve slovo „kríza“ už nevyjadruje našu dobu. Prežívame totiž dlhé obdobie prechodu a paradigmatickej zmeny, ktoré začalo dávno pred rokom 2007 a má trvať ešte dlho. Musíme sa teda rýchlo naučiť dobre žiť vo svete, aký sa nám dnes javí, vrátane práce, akú prináša.

Musíme sa naučiť nový ekonomický slovník vhodný na to, aby nám najprv pomohol chápať tento svet (nie ten včerajší) a potom nám ponúkol nástroje vhodné k tomu, aby sme mohli konať a azda ho zlepšovať.

Nová podoba našej kolektívnej núdze spočíva v tom, že už nevieme pochopiť našu ekonomiku, našu prácu aj jej absenciu. Z pochopenia tejto novej „lexikálnej“ a teda aj myšlienkovej núdze sa rodí myšlienka začať – a  potom možno aj pokračovať – s písaním akéhosi „Lexikónu dobrého sociálneho žitia“, čo je výraz vypožičaný, či darovaný, od neapolského ekonóma a historika Lodovica Bianchiniho, ktorý o sto rokov po Anotoniovi Genovesim zasadol na jeho katedru ekonomiky. Svoju hlavnú úvahu o ekonomike nazval O vede dobrého sociálneho žitia (1845). Žiaden nový lexikón sa nerodí len tak, z ničoho. Živí sa, žije a rastie zo slov minulosti a pripravuje tie budúce. Je teda vždy provizórny, čiastočný a nutne nekompletný. Predstavuje pracovný materiál a krabičku nástrojov na uvažovanie a konanie.

Existujú základné slová spoločenského žitia, ktoré treba znova premyslieť a čiastočne preformulovať, pokiaľ občiansky či ekonomický život má byť „dobrý“ a podľa možností aj spravodlivý. V našej dobe vytvárame veľmi zlú ekonomiku aj preto, že nesprávne hovoríme a rozmýšľame o ekonomickom a občianskom živote. Je veľa slov, ktoré treba znova premyslieť a preformulovať. Nepochybne k nim patria: bohatstvo, chudoba, podnikateľ, financie, banka, všeobecné dobro, práca, spravodlivosť, management, rozdelenie zisku, výnosy, vlastnícke práva podnikov, taliansky model, kapitalizmus a mnoho iných. Nový slovník je potrebný taktiež pre pochopenie a teda aj pre nové vyhodnotenie špecifík talianskej a európskej ekonomickej a občianskej tradície. 21. storočie sa (nebezpečne) stáva jedinečným obdobím ekonomického a sociálneho myslenia.

Uniká nám príliš veľa biodiverzity, antropologické a etické bohatstvo a kultúrna rôznorodosť. Nemiznú len tisícky živočíšnych druhov, ale zomierajú aj žijúce formy podnikov, banky, výrobné tradície, vízie sveta, kultúra podnikania, kooperácia, remeslá, etické spôsoby pracovného konania a myslenia. A mnoho z tých, ktoré sa rodia, sa príliš podobajú parazitným a agresívnym druhom, ktoré urýchľujú smrť starých dobrých rastlín. Redukujú sa podoby podnikov, spôsoby riadenia, typy a druhy činnosti bánk – všetko je utláčané ideológiou „business is business“, kde „business“ sa chápe len v jeho anglosaskej odchýlke, realizovaný najmä v USA. Business, kde aj banky sú všetky rovnaké: tie, ktoré nakladajú s našimi úsporami a tie, ktoré slúžia teritóriam, rodinám a podnikom.

Európska ekonomika má už stáročia biodiverzitu vytváranú dlhodobou históriou, storočiami, aké však kapitalizmus, ktorý nás kolonizuje, nemá. Kto zabúda na túto dlhú históriu a na takéto bohatstvo, spôsobuje obrovské a často nezvratné občianske a ekonomické škody. Veď 20. storočie bolo vekom plurality ekonomických systémov a rôznych druhov kapitalizmu. Toto storočie, ktoré sa zdá byť už tak vzdialené, zaznamenalo rozvoj rozmanitých podôb a foriem trhovej ekonomiky: nemecká sociálno-trhová ekonomika, kolektivistická ekonomika, talianska zmiešaná ekonomika (čo bola „zmes“ oveľa širšia než len vzťah medzi súkromným a verejným), model škandinávsky, francúzsky, anglický, model USA, japonský, indický, latinskoamerický, a ako posledný, ktorý sa tam predral, aj hybridný model čínsky. Všetka táto rôznorodosť trhovej ekonomiky, kapitalistickej aj nekapitalistickej, bola napokon vo veľkom sprevádzaná miestami tradičnej ekonomiky, ktoré pretrvávali aj v našej starej Európe. V 21. storočí všetka táto biodiverzita mizne.

Rôznorodosť vždy robí svet podivuhodným a biodiverzita občianskych a ekonomických foriem ho nečiní menej nádherným a bohatým než je rôznorodosť motýľov a rastlín. Talianska aj európska krajina je dedičstvom celého ľudstva nie iba vďaka vrchom a lesom ale okrem iného je aj plodom veľkých mníšskych chariziem stredoveku a teda značnej biodiverzity ducha. Naše priestranstvá a údolia sú krásne nielen vďaka viničom a olivovníkom, ale aj vďaka družstvám, tisíckam vidieckych záložní a družstevným úverovým bankám, ktoré sú všetky rovnaké aj rozdielne, vďaka sporiteľniam, dielňam husliarov, horským maštaliam, miestnym podnikom, bratstvám, školám dona Bosca. Vďaka kongregácií učiteliek, nemocniciam radu Služobníc lásky popri tých verejných a súkromných. Kedykoľvek, keď niektorá z týchto inštitúcií zanikne, možno kvôli chybným zákonom alebo nekvalifikovaným poradcom, naša krajina sa ochudobní, stávame sa menej vzdelanými, menej hlbokými a menej slobodnými a necháme zhorieť stáročia dejín a biodiverzity.

Tam, kde nie je biodiverzita, existuje iba sterilita, incest, zakrpatenosť. Tie patológie, aké pozná finančný kapitalizmus, ktorý už nie je schopný vytvárať krásnu prácu a krásne bohatstvo, práve preto, že je veľmi sploštený do jednej jedinej kultúry a do jedného jediného aktívneho princípu: maximalizácie výnosov a ziskov v čo najkratšej dobe. Strata občianskej a ekonomickej (a teda ľudskej) biodiverzity je veľmi vážnou chorobou, ktorá spochybňuje aj samotnú demokraciu – tá je dnes rovnako ako včera tesne spätá s osudmi, s podobami a s pluralitou hlavných tvorcov trhovej ekonomiky. 

Tým sa otvárajú nové výzvy, rozhodujúce pre náš súčasný aj budúci život: kam až chceme rozširovať cenový mechanizmus, aby sme usmerňovali bežný život? Sme si istí, že spôsob, ktorým riadime podniky, predovšetkým veľké, obstojí v budúcnosti? Musia pracovníci stále zostávať mimo Správnych rád podnikov? Chceme aj naďalej rabovať Afriku alebo môžeme s týmito vzdialenými a stále bližšími národmi začať vytvárať nové vzájomné vzťahy? Kedy prestaneme kradnúť budúcnosť našich vnukov tým, že sa zadlžujeme kvôli prehnanému a sebeckému konzumu? Je pre skutočnú demokraciu v ekonomike možné rozširovať systém „trip advisor“ z hotelov na všetky trhové komodity? Má Európa čo ešte povedať k trhom a podnikom? Týmto a ďalším ťažkým otázkam nemôžeme úspešne čeliť, ak sa najprv nenaučíme rozmýšľať a hovoriť o nich v správnych termínoch.

V minulých rokoch boli spôsobené príliš veľké, nielen ekonomické, škody tými, ktorí predstavovali „zlo“ ako „dobro“, náklady ako výnosy a neresti maskovali čnosťami. Sú to škody, ktoré spôsobujeme naďalej, aj keď nie vždy vedome. My všetci – občania, ekonómovia, inštitúcie, média, politici – sa musíme vybaviť pre život takým ekonomickým a občianskym slovníkom, ktorý by nám pomáhal veci správne pomenovať, aby sme ich mohli milovať a zlepšovať. Slová veľmi rýchlo starnú v dobe každej renesancie a žiadne obdobie dejín nekonzumovalo slová a pojmy rýchlejšie než dnešok. Keď chceme skutočne obrodiť prácu, občiansku svornosť, spoluprácu a bohatstvo, treba najprv vedieť vysloviť ich meno a pomenovať ich. Keď chceme „chaos“ pretvoriť v „kozmos“ (poriadok), prvým a základným ľudským úkonom je nazvať veci menom, poznať ich, strážiť ich a pestovať. Avšak tým najdôležitejším menom, ktoré sa dnes musíme znova naučiť a znova ho poznať, je meno druhého človeka. Lebo keď na toto prvé meno zabudneme, nedokážeme už pomenovať ani seba samých, ani veci, vrátane tých najdôležitejších z oblasti ekonomiky. Iba vtedy, keď sa naučíme pomenovať ich pravým menom, začnú nám nanovo odpovedať.


Preklad: Jiří Kratochvíl

Korektúra: Mária Čalfová

Comments