Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /5

uverejnené 25. 1. 2017, 12:46 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 27. 3. 2017, 7:18 ]
Uverejňujeme piaty komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi. Štvrtý diel je k dispozícií v češtine.

Proroctvo a nespravodlivosť

Publikované v Avvenire, 27. októbra 2013 

Luigino Bruni 


Chudoba je základný rozmer ľudského stavu, je „prológom” života všetkých. Veľkou chybou našej civilizácie je považovať ju za typický problém niektorých sociálnych kategórií alebo národov, ktoré sa stali „producentmi či dodávateľmi” chudoby. Chceli by sme sa stále viac a viac stať imúnnymi voči chudobným; vyháňame ich, ako obetného baránka, za hranice našej občianskej spoločnosti. Už viac nepoznáme a neuznávame chudobu, pretože sme zabudli, že sme sa narodili v úplnej chudobe, a že naše životy rovnako skončia v absolútnej chudobe.


Ale ak sa lepšie pozrieme, uvedomíme si, že celá naša existencia je napätím medzi túžbou hromadiť bohatstvo na preklenutie radikálnej antropologickej chudoby a povedomím, ktoré rastie s rokmi, že zhromažďovanie majetku a peňazí je len čiastočnou odpoveďou a celkovo nepostačuje na to, aby sme znížili pravú zraniteľnosť a krehkosť, z ktorej pochádzame a aby sme porazili smrť. Najväčšmi si to uvedomujeme, keď (a ak) premýšľame o tom, ako sa skončí naša existencia: Budeme nahí, ako keď sme sem prišli; bohatstvo a majetok sa pominú a po nás ostanú tu na zemi - ak vôbec ostanú - iba naše pozostatky.


Táto intuícia ovplyvňuje voľbu tých, ktorí sa rozhodnú pre zníženie spotreby tovarov a peňazí, pretože zistia, že zníženie niektorých bohatstiev umožňuje rast iných dobier vytvorených touto novou a odlišnou formou chudoby, ktorá je dobrovoľná. Je to morálna a duchovná cesta Ježiša Krista („z bohatého, ktorým bol, sa stal chudobným, aby nás obohatil svoju chudobou“), neskôr potvrdená sv. Františkom, Gándhím, Simone Weilom a mnohými ďalšími velikánmi ľudskosti a spirituality, ktorí svojou voľbou chudoby obohacovali a stále obohacujú život na zemi, predovšetkým život miliónov a miliónov chudobných, ktorí si chudobu nezvolili, ale musia v nej žiť.


Popri týchto veľkých milovníkoch oslobodzujúcej a prorockej chudoby, existuje mnoho ďalších mužov a žien včerajška a dneška (a zajtrajška). Nájdeme ich medzi básnikmi, rehoľnými sestrami, misionármi, zodpovednými občanmi, ako aj medzi novinármi, podnikateľmi a politikmi. Bez toho, aby sa zriekli moci, bohatstva a seba samých, by nemohli viesť dlhý a vyčerpávajúci boj za spravodlivosť; dať svoj život, dokonca aj zomrieť za tieto ideály. Iba títo chudobní môžu dať svoj život za druhých, pretože ho nepovažujú za svoj majetok. Kto nie je schopný dať svoj život za ideály, v ktoré verí, ten si tieto ideály a vlastný život veľmi neváži.


Určitú časť z komplexnej sémantiky chudoby popisuje iránsky ekonóm Rajiid Rahnema, keď v jednej svojej knihe rozlišuje rôzne formy chudoby: „Tú, ktorú si zvolila moja matka a starý otec, ktorý bol Sufi, ako aj veľkí chudobní perzskej mystiky; chudobu niektorých biednych zo štvrti, kde som strávil prvých dvanásť rokov svojho života; chudobu žien a mužov v globálnom svete kde prebiehajú procesy modernizácie, s nedostatočným príjmom na uspokojenie potrieb vytváraných spoločnosťou; tú chudobu súvisiacu s neznesiteľnými ťažkosťami, ktorým čelí mnoho ľudských bytostí ožobráčených formami ponižujúcej biedy; a napokon tú chudobu, ktorú reprezentuje morálna bieda majetných tried a niektorých spoločenských kruhov, na ktorú som narazil počas mojej profesionálnej kariéry.“


A tu sa začína zásadná diskusia, o ktorej sa dlho mlčalo, diskusia o chudobe. Zlá chudoba (napr. posledné štyri formy Rahnema), ktorú by sme mali čo najskôr vykoreniť z našej planéty, je predovšetkým absenciou „kapitálu“, ktorá bráni vytváraniu „tokov“ (vrátane práce a dobrej mzdy), ktoré nám potom umožnia vykonávať základné činnosti k dôstojnému a možno krásnemu životu. Ak sa pozrieme na mnohé narastajúce formy nedobrovoľnej chudoby, v ktorej sú mnohí ľudia stále uväznení (mnoho žien, detí, malých dievčat), uvedomíme si, alebo by sme si mali uvedomiť, že situácie chudoby, neistoty, zraniteľnosti, krehkosti, nedostatku a vylúčenia sú výsledkom nedostatku nielen finančného kapitálu, ale hlavne nedostatku vzťahového kapitálu: Rozbité rodiny a komunity, nedostatok zdravotného, sociálneho, politického a technologického kapitálu, nedostatok kapitálu v podobe životného prostredia, infraštruktúry, a v neposlednom rade nedostatok vzdelávacieho, morálneho, motivačného a duchovného kapitálu a hladu po bratskej láske.


Aby sme potom pochopili, aký typ chudoby prežíva človek definovaný ako chudobný (pretože má menej ako jeden alebo dva doláre denne), bolo by potrebné zamerať sa na jeho kapitál, a či - a ako - sa tieto formy kapitálu stávajú tokmi. A na tejto úrovni zasiahnuť. Mohli by sme tiež zistiť - ak sa dobre pozrieme -, že život s dvomi dolármi na deň v obci s pitnou vodou, bez malárie, s dobrým základným vzdelaním, je veľmi odlišný od života tých, ktorí žijú s dvomi (či dokonca 5) dolármi na deň, ale tieto formy kapitálu nemajú, alebo ich majú len v obmedzenej podobe. Ako nás učí po celé desaťročia indický ekonóm a filozof Amartya Sen, (zlá) chudoba spočíva v neexistencií podmienok - spoločenských a dokonca politických – ktoré umožňujú rozvíjať vlastný potenciál, a tak ľudia zostanú uväznení v príliš nízkej forme kapitálu, ktorá bráni prežívaniu dostatočne dlhého, nie príliš hrboľatého a bolestivého života. Takže chudoba; každá forma chudoby; znamená oveľa viac ako nedostatok peňazí a príjmov, ako môžeme vidieť aj v dramatických prípadoch, keď stratíme prácu a nemôžeme nájsť inú, pretože nevlastníme „kapitál“, ktorý by bol zásadný (vysokoškolské vzdelanie, alebo vyučené remeslo).


Prostriedky osôb a národov, teda bohatstvo a bieda, sú navzájom prepojené. Niektoré prostriedky, bohatstvo a bieda, sú rozhodujúce pre ľudský rozkvet, avšak s výnimkou extrémnych prípadov (aj keď veľmi príznačných), nikto nie je chudobný pokiaľ vlastní nejakú formu bohatstva. Toto prepletenie robí zo sveta možno menej nespravodlivé miesto, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale zostaňme vždy veľmi pozorní, aby sme neupadli do „rétoriky šťastnej chudoby“, ktorú možno často pozorovať u tých, čo oslavujú núdzu druhých z pohodlia luxusných víl, alebo sa pod pochybnou nálepkou „sociálneho cestovného ruchu“ prevážajú v opancierovaných vozidlách po predmestiach južných miest sveta. Prv ako budeme môcť hovoriť o krásnej chudobe, musíme sa dobre pozrieť do očí tej škaredej a prípadne z nej ochutnať zopár súst. Aj keď si uvedomíme reálne riziko upadnutia do buržoáznej rétoriky chvály krásnej chudoby (t.j. chudoby tých druhých, ktorú sme nikdy nepoznali a ani sa jej nedotkli), nesmie nás to viesť k tomu, aby sme zabudli na ešte hlbšiu pravdu: každý proces úniku z pascí chudoby a biedy začína zhodnotením bohatstva a krásy prítomnej v „chudobných“ ktorým by sme chceli pomôcť. Pretože ak nezačneme uznaním tohto dedičstva, ktoré je často pochované, proces rozvoja a „dodania odvahy“ týmto „chudobným“ je neúčinný; môže byť dokonca škodlivý, pretože mu chýba úcta k druhému a k jeho bohatstvu a teda skúsenosť vzájomnosti bohatstiev a chudoby.


Existuje mnoho foriem chudoby „bohatých“, ktoré by mohli byť vyliečené bohatstvom „chudobných“, len ak by sa spoznali, ak by sa stretli, ak by sa dotkli. Ak nezačneme znovu poznávať a rozpoznávať chudobu vo všetkých jej formách, nemôžeme opäť budovať dobrú ekonomiku, ktorá má základ v hlade po živote a po lepšej budúcnosti jej chudobných.



Preklad: Veronika Kuchtová


Comments