Posledné aktuality

Luigino Bruni: Ekonómia ako povolanie

uverejnené 5. 12. 2017, 12:14 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 5. 12. 2017, 12:45 ]

Pri príležitosti 15. výročia SLH predstaví prof. Luigino Bruni mladým povolanie Ekonomiky spoločenstva. 9. decembra o 14:00 v Divadle Malá Scéna STU

Luigino Bruni opäť v Bratislave

uverejnené 30. 11. 2017, 12:32 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 5. 12. 2017, 12:21 ]

Milí priatelia,

pozývame vás na inšpiratívny večer s talianskym fokolarínom, profesorom ekonómie, Luiginom Brunim, ktorý sa po takmer troch rokoch vracia opäť do Bratislavy. 

9. Decembra 2017 o 20:00
Drotárska cesta 46 (SUZA), Bratislava  

Tento krát nás rád vtiahne nie tak do ekonomických tém (mnohí ho poznáte ako koordinátora ekonomiky spoločenstva) ale skôr biblických, ktoré prepojí so súčasným dianím vo svete. Luigino sa oprie o život a skúsenosť našich praotcov - prorokov, ktorých dá na svetlo a predostrie originálnym spôsobom ich pôsobenie a život i dnes, v nás samých a v našom svete. 
Ste srdečne pozvaní! Príďte aj so svojimi priateľmi. 

Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /10

uverejnené 8. 9. 2017, 2:00 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko

Uverejňujeme deviaty komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi.

Budúcnosť nie je klub

Publikované v Avvenire, 1. decembra 2013

Luigino Bruni

Spoločné dobrá sa postupne stávajú vzácnejšími a rozhodujúcimi, avšak neustále chýbajú v kultúre a hospodárskej i politickej praxi. V ekonómii sa spoločné dobrá objavujú v roku 1911, a opäť sa vracajú po dlhom zatmení, až na konci minulého storočia s Elinor Ostromovou, ktorá v roku 2009 získala Nobelovu cenu za ekonómiu. V prvom článku nájdeme tri hlavné znaky spoločných dobier: bola to štúdia o vode s historickou perspektívou a napísala ju žena, Katharine Comanová.

Voda je stále stredobodom diskusií o spoločných dobrách, a predstavuje vzor aj preto, že na rozdiel od hospodárskych dobier nemá žiadnu náhradu - známy je vtip od Lannyho Brucea: Vynašiel som vodu v prášku, ale neviem, v čom ho rozpustiť". Historická perspektíva je zásadná, pretože pre lepšie pochopenie ako ju riadiť, sa musíme vždy pýtať, ako vznikli a ako sa zachovali v čase.

Bez pamäte, ktorá nie je ani nostalgiou ani spomienkou, ale minulosťou, ktorá slúži súčasnosti i budúcnosti, sa nedá pochopiť ani podstatné meno (dobro) ani prídavné meno (spoločné)Ak chcete správne spravovať tieto dobrá musíte mať deti a vnúčatá, bezodplatne milovať deti tých druhých, a byť schopný zazrieť očami duše tých, ktorí sa ešte nenarodili alebo sa narodili inde. Každé dieťa je zvláštnou formou spoločného dobra, ktoré na to, aby rástlo a neumrelo, pripomína nám to africká kultúra, potrebuje celú dedinu".

Ak chcete zachovať les, je potrebné vedieť ako sa starať a milovať každý ker, ktorý má v sebe celý les dneška, včerajška i zajtrajška. Nakoniec tretí znak, ženský rozmer. Na začiatku a na konci (zatiaľ) teórie spoločných dobier nachádzame dve ženy. To nie je náhoda. Spoločné dobrá sú v podstate o vzťahoch, pretože sa jedná o vzťah medzi osobami sprostredkovávaný aktívami. Ak nevnímame relačnú dimenziu života a ekonomiky, vzťah, ktorý pretrváva v čase a počas generácií, tak spoločné dobrá najprv nevidíme, potom nechápeme a nakoniec sa zničia. Poslaním ženy je prvenstvo vo vnútornej pozornosti voči vzťahom a teda k odovzdávaniu života; jej pohľad a jej telo spájajú generácie a robia z nich bratov. Kapitalistická ekonomika má veľké ťažkosti pochopiť spoločné dobrá, pretože vo všeobecnosti nerieši problémy z historickej perspektívy (alebo geografickej), nevidí vzťahy, ale jednotlivcov a celá je definovaná z pohľadu mužskej racionality. A tak hlavným, ak nie jediným, ekonomickým pohľadom na spoločné dobrá a ich zničenie je dnes už klasický text od Hardina o tragédií spoločných dobier” z roku 1967 - článok tak často citovaný, ale zriedka čítaný v celej svojej zložitosti a rozporuplnosti.

Ak však chceme pochopiť, zachrániť spoločné dobrá a predovšetkým vytvárať z nich nové, je dôležité rozpoznávať relačný rozmer. Pretože sú to dobrá vytvárané, používané a ochraňované spoločne, aby sme mohli povedať to je moje” sme nútení jednohlasne vysloviť, zmeniť  môj” v náš” a vo všetkých”, v päť chlebov a dve ryby, ktoré nasýtia zástupy. Pri vytváraní a správe spoločných dobier je teda vpísané pravidlo vzájomnosti. Ako nám ukázal britský filozof Martin Hollis (Trust, 1998), typická vzájomnosť spoločných dobier odpovedá na logiku dostatočnosti". Keď sa rozhodnem dať zo svojho, aby som dosiahol ten náš”, nevyžadujem zmluvné záruky ani uistenia, aby všetci moji spoluobčania urobili to isté; zároveň však musím veriť, že dostatok” spoluobčanov bude konať ako ja, pretože ak by som si myslel, že som jediný, alebo takmer jediný, kto daroval krv alebo zaplatil dane, bol by som v silnom pokušení znovu to neurobiť. V skutočnosti, mnohí takto konajú. Mnohí, to áno, ale nie všetci. Ak v komunite neexistujú ľudia, ktorí sú z nejakého dôvodu schopní prekročiť rámec tejto logiky vzájomnosti (hoci dôležitej a nevyhnutnej), spoločné dobrá sa nerodia a nezachovávajú. Ak chcete začať nejakú ekologickú akciu v meste, dať život nejakej forme zdieľanej ekonomiky, prestať platiť výpalné mafii, ak chcete zachrániť les alebo nejaké združenie, ak chcete vyznačiť a zmapovať cesty v horách, vyžaduje si to prítomnosť skupiny občanov, i malej, ktorí sú iniciátormi a začnú sa angažovať bez záruky vzájomnosti či úspešnosti. V práci týchto občanov „iniciátorov” je zvláštny druh logiky, ktorú by sme mohli nazvať radšej sám ako nikto”. Vedia, že ich dar je riskantný, často predmetom posmechu, pretože je považovaný za naivný a možno zneužívaný oportunistami; ale pretože majú v srdci všeobecné dobro a spoločné Dobro, uprednostňujú byť jediní, kto sa venuje tejto činnosti, než by ju videli umierať, a veria (nepredstierajú), že ich činnosť bude v budúcnosti napodobňovaná. Je potom rozhodujúce, aby medzi týmito iniciátormi existovali jedinci so zvláštnym darom starostlivosti a zmierňovania vzťahových konfliktov, pretože pri využívaní spoločných dobier sa konfliktom nevyhneme.

Nevyhnutná prítomnosť riskantnej a zraniteľnej bezodplatnosti, vtelenej prevažne v „iniciátoroch” , vysvetľuje a odhaľuje etymológiu spoločného dobra. Slovo obec pochádza z cum-munus, kde cum” znamená spoločne a munus” znamená súčasne, dar a záväzok. Spoločné dobrá sú predmetom daru, ale aj povinnosti voči ostatným, voči budúcim generáciám a tým predchádzajúcim, ktoré nám zanechali ich dedičstvo (patres-munus), ale aj povinnosť voči sebe samým, poslušnosť voči neústupnému lákaniu nášho vnútorného života a svedomia.

Z týchto dôvodov je ťažké riadiť spoločné dobrá len prostredníctvom kapitalistického trhu. A je prinajmenšom veľmi smutné, ak nie poburujúce, naďalej v tichosti a bez záujmu napomáhať špekulantom, ktorí si privlastňujú vodu, spoločnú pôdu, lesy, nerastné suroviny, ale aj verejné pozemky našich miest, kde sa ich snaha o maximálny zisk z tovar, ktorý im nepatrí, stáva implicitnou daňou pre občanov. Poplatok, ktorý neputuje do mestskej pokladnice, ale do vrecka vzdialených akcionárov. Kedy naše obce vytvoria alianciu s občianskou spoločnosťou a podnikmiaby spravovali bez nároku na zisk, ale efektívne využívali pôdu, vodu, zeleň, ulice; a kedy si štáty uvedomia, že komercializácia (viac ako privatizácia) verejných statkov (od diaľnic až po verejnú dopravu), je cestou krátkozrakou a bez hlbokej sociálnej a ekonomickej myšlienky?

Kapitalistická spoločnosť, vie veľmi dobre vyrábať, a stále viac a viac vyrába, klubový tovar”, sú to výrobky, ktoré na rozdiel od spoločných dobier vylučujú osoby, ktoré nie sú vlastníkmi alebo spoločníkmi. Klubový tovar (myslím súkromné štvrte) sú vytvorené a spravované tak, aby sa chránili pred nečlenmi, chcú byť ďaleko najmä od chudobných. Využívajú právo na súkromný majetok, zámky, a stále viac a viac súkromných strážcov. Základné pravidlo otvorených dverí” tak zabránilo družstvám, aby sa stali klubovým tovarom. Nezabúdajme teda, že v súčasnosti je vytvorenie pravého podniku vysokou formou spoločného dobra, kde niekto riskuje  vytváranie pracovných miest a bohatstva pre mnohých, a dobier pre všetkých - chorobou našej doby, v dôsledku dominancie financií a finančnej kultúry, je transformácia podnikov zo spoločných dobier na klubový tovar. Dobrý spoločný podnik je ten, ktorý obohacuje majiteľov spoločne s celou komunitou, a preto potrebuje „celú dedinu”, aby nezomrel; klubový podnik je však ten, ktorý sa rodí a umiera, a nechajú ho zaniknúť len kvôli špekulatívnym výhodám pre jeho vlastníkov.

Budeme schopní spolu žiť, a žiť dobre, ak budeme vidieť, vytvárať, milovať a nebudeme ničiť spoločné dobrá, ktoré sú predpokladom a základom súkromného vlastníctva. Ale predovšetkým potrebujeme starých a nových iniciátorov”, povolaných občanov schopných vytvárať a zachovávať spoločné dobráspoločné Dobro, ukazovať životné cesty všetkým.

Preklad: Veronika Kuchtová

Vyvážené líderstvo?

uverejnené 26. 7. 2017, 12:51 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 26. 7. 2017, 12:52 ]

Článok pre všetkých podnikateľov a manažérov, ktorí hľadajú v živote rovnováhu. 

Uverejnené 8. júna 2017 na eocnoam.org. 
Autor: Jim Funk 

V súčasnosti sa veľa hovorí o rovnováhe práce a oddychu (anglicky “work-life balance”). Tento výraz však naznačuje, že existuje isté čarovné miesto v našom živote, ktoré ak nájdeme, tak dokážeme svojej kariére prisúdiť presne tú správnu mieru času a energie a zvyšok využijeme na všetko ostatné.

Samozrejme, neexistuje žiadna čarovná formulka pre rovnováhu, a lídri si často uvedomujú, že práca sa prelína s ďalšími oblasťami v ich živote – či už to znamená brať si prácu domov, pracovať do noci v kancelárií alebo dokonca sedieť na pláži pod slnečníkom s laptopom pripojeným na internet. Musíme pripustiť, že požiadavky vodcovstva zriedka úhľadne zapadajú do časového rámca od deviatej do piatej pondelok až piatok. Lídri trávia čas premýšľaním o svojich cieľoch, problémových zamestnancoch, či o najbližšom náročnom rozhovore, ktorý budú musieť absolvovať aj vo chvíľach keď zaspávajú. Tak niekedy funguje líderstvo – naučiť sa zvládať problémy a generovať nápady, keď je na to čas.

Čo teda myslíme pod pojmom „vyvážené“ líderstvo a ako dokážu lídri rozdeľovať svoj čas medzi prácu a ostatné oblasti svojho života? Môj pohľad je, že rovnováha nie je iba o tom, koľko času trávime jednotlivými aktivitami, ale aj o tom, koľko mentálnej energie a sústredenia jednotlivým aktivitám prisúdime. Napríklad, ak sedím pri večeri s priateľmi alebo rodinou, kde sú moje myšlienky? Prehrávam si v hlave konverzáciu, ktorú som mal v ten deň v práci, alebo venujem pozornosť tomu, čo hovorí moja manželka? Možno v myšlienkach skáčem z jedného na druhé, pričom mi uniká časť konverzácie na úkor toho, že si mentálne prehrávam udalosti, ktoré sa v ten deň stali. Výskumy v tejto oblasti ukazujú, že ľudský mozog sa naraz nedokáže sústrediť na viac ako jednu myšlienku. Preto neschopnosť lídrov byť mentálne prítomný v danom okamihu je jeden zo spôsobov, ako strácajú rovnováhu. Vypnúť pracovné myšlienky v prípade, že sa v danom momente potrebujem na niečo (alebo niekoho) sústrediť, chce disciplínu a zároveň je to výzva dôverovať v našu schopnosť vysporiadať sa s problémom neskôr a nenechať sa medzičasom mentálne vyrušovať.

A čo práca na dovolenke? Musím sa priznať, že som riešil pracovné emaily na svojom smartfóne počas toho, ako som sledoval naše deti pri tenise na dovolenke. Niekedy je líderstvo alebo niektoré povolania také náročné, že rýchla reakcia je nevyhnutná – nemôžeme čakať, kým sa vrátime z dovolenky, alebo záležitosť delegovať na niekoho iného. Na druhej strane by som rád vyzval seba aj ostatných lídrov, aby dokázali dať ostatným jasne najavo čas, keď nie sú plne k dispozícií a snažili sa vybudovať si dôveru v schopnosti a úsudok svojich zástupcov.

Nehovorím, že lídri by mali kompletne oddeliť prácu od zvyšku svojho života, alebo znížiť jej dôležitosť. Práca je dôležitou súčasťou nášho života, záleží na nej naše živobytie a rozvoj talentov a zručností. Skôr sa snažím nasmerovať našu pozornosť na rovnováhu a sústredenie. Mali by sme byť prítomní v danom okamihu s ľuďmi, ktorí sú pred nami, nie byť vzdialení myšlienkami na prácu. Tiež by sme sa mali pravidelne zapájať do regeneračných a uvoľňujúcich činností (šport, kultúra, duchovné aktivity) a starať sa o seba, aby sme mali dostatok energie a dobrého zdravia na rozvoj všetkých dôležitých oblastí nášho života. To zahŕňa dovolenku a vyhľadávanie „času pre seba“, keď môžeme prestať myslieť na prácu a sústrediť našu myseľ a srdce na naše mimo-pracovné potreby a na potreby ostatných ľudí.   

Výstražné znamenie, ktorému by sme sa mali snažiť predísť, sú negatívne „izmy“ vstupujúce do našich životov. Sú to extrémy, na ktoré sa rýchlo zvyká, napríklad workoholizmus, dualizmus, egoizmus a hedonizmus. Čo je však rozdiel medzi zdravým zápalom pre prácu, ktorá niekedy vyžaduje veľa nadčasov a workoholizmom? Myslím, že rozdielom je to, kto má kontrolu. Naozaj pracujeme, pretože musíme, alebo sme závislí na pocite, ktorý nám dávajú naše úžasné výkony? Dokážeme zastaviť prúd pracovných myšlienok keď musíme venovať pozornosť iným záväzkom a povinnostiam a vieme prepnúť našu myseľ na osoby a veci, ktoré milujeme? Myslím, že ľudia v práci často sami na seba vyvíjajú neprimeraný nátlak, pretože si na to zvykli a nevedia odolať „nutkaniu“ byť úžasne výkonnými. Perfekcionizmus v práci vyvoláva dobrý pocit na začiatku, ale môže sa stať závislosťou a poskytovať čoraz menej satisfakcie, hlavne keď začnú trpieť ostatné oblasti nášho života.

Ako si tak čítam, čo som doteraz napísal, musím uznať, že to znie trochu ako kázeň, alebo že to vyznieva ako kritika ľudí, čo tvrdo pracujú. Ale hovorím z vlastnej skúsenosti. Počas prvých rokov mojej kariéry boli obdobia, keď som pracoval veľa nadčasov, pretože som mal motiváciu odviesť dobrú prácu a robil som iba to, čo som si myslel, že sa odo mňa nevyhnutne vyžaduje. Keď sa pozerám spätne na tie roky, vidím, že som bol v stave nerovnováhy. Nevedel som, ako to dostať pod kontrolu.

Čo môžem urobiť, aby som si budoval vlastnú rovnováhu? Tu je zopár krokov, niektoré sú odvážnejšie a vyžadujú otvorenosť zmene:

1. Skús si dva týždne v 15-minútových intervaloch zapisovať, ako tráviš čas (v práci aj mimo nej). Po dvoch týždňoch vyhodnoť výsledky. Čo ťa prekvapilo? Čo by si chcel zmeniť?

2. Keď začínaš pracovať na projekte alebo úlohe, ktorá ti zaberie veľa času, alebo obmedzí iné dôležité aktivity, polož si otázku, čo sa reálne stane, ak by si úlohu nespravil. Ak je to úloha, ktorú musíš urobiť, rozmysli si, či vieš časť z nej delegovať na iných. Zamysli sa aj nad deadlinom, či je rozumný alebo flexibilný.

3. Nauč sa hovoriť „nie“ práci (administratíve, ktorú môžeš delegovať, či mítingom, ktoré sa dajú vybaviť aj cez telefón) alebo aktivitám, ktoré požierajú tvoj čas (browsing po internete a sociálnych sieťach namiesto sústredenej práce či rozhovoru s manželkou). Zakaždým, keď robíš niečo, obetuješ čas, ktorý si mohol využiť inak. Čas je obmedzenejší ako peniaze. Ak si šikovný, dokážeš nájsť spôsob, ako zarobiť viac peňazí, ale nikdy nedokážeš natiahnuť deň na viac ako 24 hodín alebo týždeň na viac ako sedem dní. Dokážeš iba lepšie využiť čas, ktorý máš k dispozícií.

4. Opýtaj sa dobrých priateľov a rodiny, čo si myslia o tvojej „work-life“ rovnováhe a o tom, ako využívaš svoj čas. Cítia, že si mentálne prítomný, keď s nimi tráviš čas, alebo si zamestnaný niečím iným? Povedz im, že si žiadaš naozaj úprimný feedback a poďakuj sa im zaň, aj keď si možno počul niečo, čo si nechcel počuť.

5. Zamysli sa cielene nad aspektami svojho života, ktoré sú a nie sú v rovnováhe. Môžeš ich rozdeliť nasledovne:

a.     Rodina

b.     Priatelia

c.     Zdravie (telesná kondícia)

d.     Práca

e.     Financie

f.      Zábava (rekreácia)

g.     Viera (spiritualita)

h.     Dôverné vzťahy (s manželkou / manželom, priateľkou / priateľom, atď.)

Ktoré z týchto oblastí by si mohol vylepšiť? Kde potrebuješ viac rovnováhy? Nemôžeš pracovať zároveň na všetkom, ale vyber si jednu-dve kategórie, ktoré potrebujú najviac pozornosti. Je možné, že budeš musieť „zredukovať“ niektorú oblasť na úkor inej, ktorú si doteraz zanedbal. Ak potrebuješ pomoc, neboj sa vyhľadať kouča alebo mentora.


Rovnováha je jedným z deviatich atribútov môjho holistického modelu líderstva. Holistickí lídri poznajú dôležitosť rovnováhy a sú ochotní pracovať na jej dosiahnutí. Títo lídri chápu aj to, že oni musia byť modelmi rovnováhy pre ostatných, pretože predovšetkým ich podriadení sa budú snažiť napodobniť ich pracovné návyky, pretože chcú u svojich šéfov budiť pozitívny dojem.


Dokážeš byť vzorom vyváženého lídra pre ostatných? Ak je toto oblasť, v ktorej sa trápiš, čo si ochotný zmeniť? Budem rád, ak sa so mnou podelíš o svoj príbeh budovania rovnováhy – aké zmeny si musel urobiť, aby si bol viac vyvážený a aké to malo následky v tvojom živote.


Jim Funk je konzultant, ktorý pomáha lídrom, tímom a organizáciám objaviť a plne rozvinúť svoj potenciál. Verí, že silný líder musí byť nielen kompetentný, ale musí pestovať aj osobné hodnoty a cnosti aby mohol dosiahnuť čo najlepšie pracovné výsledky. Jim je aj členom komisie ES v Severnej Amerike. Viac o Jimovej práci na www.jlfunk.com a www.linkedin.com/in/jlfunk, alebo mu napíšte email na jim@jlfunk.com.

Preklad a úprava: Katarína Ďuratná

Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /9

uverejnené 20. 7. 2017, 7:39 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 20. 7. 2017, 7:39 ]

Uverejňujeme deviaty komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi.

Väzby nás obohacujú

Publikované v Avvenire, 24. novembra 2013

Luigino Bruni

Komunity prekvitajú, ak sú schopné spolupráce. Ak by sme nezačali spolupracovať (konať spoločne) spoločný život by nikdy nezačal, a vývoj by sa zastavil. Ale ako to už býva s veľkými ľudskými slovami, formy spolupráce sú rovnaké a zároveň odlišné, často ambivalentné, a tie najdôležitejšie bývajú často menej zreteľné. Kedykoľvek ľudské bytosti konajú spoločne a koordinovane, aby dosiahli obojstranne prospešný výsledok, hovoríme o spolupráci.

Armáda, náboženská liturgia, hodina v škole, obchodná spoločnosť, vládne opatrenie i únos sú formou spolupráce, ale týkajú sa veľmi odlišných ľudských fenoménov. Z toho vyplýva prvý dôsledok: nie všetky formy spolupráce sú dobré, pretože existujú formy kooperácie, ktoré hoci zvyšujú výhody zapojených subjektov, zhoršujú spoločné dobro, pretože škodia ostatným mimo tejto spolupráce. Aby sme odlíšili dobrú od zlej spolupráce, musíme sa pozrieť na dopad (úmysel), ktorý má táto spolupráca na osoby mimo spolupráce.

Počas dejín sa politické a ekonomické teórie rozdelili do dvoch veľkých rodín. Tie, ktoré vychádzajú z predpokladu, že ľudia nie sú prirodzene schopní spolupracovať, a tie, ktoré hlásajú kooperatívnu povahu osoby. Hlavným predstaviteľom druhej tradície je Aristoteles: Človek je podľa neho tvor spoločenský, schopný viesť dialóg s ostatnými, schopný priateľstva (philia) a spolupráce pre dobro „polis“. Najradikálnejším zástancom prvej tradície tvora nespoločenského je Thomas Hobbes: „Je pravda, že niektoré živé tvory, ako napríklad včely a mravce, spolu žijú sociálne... A preto by viacerí ľudia radi vedeli, prečo človek nie je schopný robiť to isté" (Leviathan, 1651). V rámci tejto anti-sociálnej tradície sa pohybuje veľká časť modernej spoločenskej a politickej filozofie, zatiaľ čo myšlienkové prúdy v staroveku a stredoveku (vrátane sv. Tomáša) boli všeobecne na strane Aristotela. Mohli by sme tiež povedať, že hlavnou požiadavkou modernej ekonomickej a politickej teórie bolo pokúsiť sa vysvetliť, ako vznikajú kooperatívne diela v rámci spolupráce ľudí, ktorí nie sú schopní cielenej spolupráce, pretože sú príliš ovládaní sebeckými záujmami.

Odpoveďou modernej politickej filozofie sú viaceré (ale nie všetky) teórie o „spoločenskej zmluve”: Sebeckí ale racionálni jedinci chápu, že je v ich záujme vytvoriť občiansku spoločnosť s umelou spoločenskou zmluvou. Prirodzenosť človeka je nespoločenská, a preto občianska spoločnosť je umelá. Odpoveďou modernej ekonómie na tú istú otázku (o ľudskej spolupráci) sú rôzne teórie o „neviditeľnej ruke,” v ponímaní ktorých spoločné dobro („bohatstvo národov”), nevzniká z  úmyselnej a kooperatívnej povahy spoločenských tvorov, ale z hry medzi osobnými záujmami sebeckých jedincov. Základom pre tieto dve tradície je rovnaká antropologická hypotéza: človek je „pokrivené drevo,” ktoré však netreba narovnávať aby sme z neho mohli postaviť dobrú stavbu v prípadoch, keď je schopný vytvoriť umelé inštitúcie (spoločenskú zmluvu, trh), ktoré pretvárajú sebecké vášne na spoločné dobro.

V tomto bode sa odhaľuje tajomstvo trhu. Aj trhová ekonomika má svoju formu spolupráce, ktorá však nevyžaduje jednotnú akciu medzi „spolupracujúcimi” jednotlivcami. Keď ideme do obchodu kúpiť chlieb, stretnutie medzi kupujúcim a predávajúcim nie je popísané alebo prežívané ako úmyselný čin spolupráce: Každý napĺňa vlastný záujem, pričom akceptuje vlastnú stranu záväzku (peniaze za chlieb, chlieb za peniaze) len ako prostriedok na získanie vlastného dobra. A predsa, táto výmena zlepšuje stav oboch strán, vďaka forme spolupráce, ktorá nevyžaduje žiadne spoločné počiny. Všeobecné blaho sa stáva súčtom súkromných záujmov navzájom imúnnych jednotlivcov, ktorí spolupracujú bez toho, aby sa stretli, dotkli, pozreli sa na seba.

Vo firmách však nachádzame silnú a hlavne úmyselnú formu spolupráce; firmy môžeme charakterizovať ako sieť spoločných a kooperatívnych úkonov na dosiahnutie spoločného cieľa. Z toho vyplýva, že pri nákupe leteniek Rím-Malaga nevzniká medzi mnou a leteckou spoločnosťou úmyselná forma spolupráce, ale iba paralelné samostatné záujmy (cestovanie a zisk); medzi členmi posádky daného letu však musí existovať úzka, explicitná a úmyselná spolupráca. Tento príklad ukazuje, že (takmer) žiaden ekonóm by nenapísal teóriu o trhoch založenú na etike cností, avšak keď sa pozeráme na teórie o fungovaní firiem a organizácií, mnohé z nich sú teórie „etického podnikania” založené na etike cností Aristotela a svätého Tomáša.

Deľba práce na trhoch a v spoločnosti je formou nedobrovoľnej a implicitnej spolupráce; deľba práce v rámci podniku, je však spoluprácou v silnom slova zmysle, spoločnou dobrovoľnou akciou. Kapitalizmus podľa anglosaského a protestantského vzoru podporil vznik dichotomického modelu, nového vydania luteránskej (a augustiniánskej) „Náuky o dvoch kráľovstvách“. Na trhoch existuje implicitná slabá a neúmyselná spolupráca; v podniku a všeobecne v organizáciách existuje explicitná, silná a úmyselná spolupráca - dve formy spolupráce, dve „mestá” ktoré sa navzájom hlboko a prirodzene odlišujú.

Táto spolupráca však nie je jedinou možnosťou na trhoch. Európska verzia spolupráce na trhoch, najmä  tá latinská, bola  iná, pretože jej kultúrny a náboženský pôvod nebol individualistický, ale komunitný. Tu rozdiel medzi internou (podnikovou spoluprácou) a externou spoluprácou (na trhu) nikdy nebol - aspoň donedávna - taký viditeľný. Táto forma tradície sa opiera o koncept takzvanej „Občianskej ekonomiky,“ ktorá interpretovala celú ekonomiku a spoločnosť ako záležitosť spolupráce a vzájomnosti. Vysvetlenie pre vznik rodinných podnikov (v Taliansku predstavujú rodinné podniky 90% podnikov v súkromnom sektore) a družstiev môžeme vysvetliť, ak budeme brať vážne kooperatívny a komunitný charakter ekonómie. Je to aj dôvod, prečo európske družstevné hnutie bolo najtypickejším prejavom ekonomiky na európskom trhu. Rovnaká logika platí (platila) aj pre priemyselné oblasti (od výroby priadzí v regióne Prato, po výrobu topánok vo Ferme), kde sa celé komunity stali ekonomikou bez toho, aby prestali byť komunitou.

Model amerického kapitalizmu nám predkladá anonymný trh a snaží sa do tohto anonymného trhu začleniť aj firmy, ktoré sú stále viac vnímané ako zhluk kontraktov, alebo ako „komodita” (tovar), či trh s „internými” dodávateľmi a zákazníkmi. Európsky model sa však snažil trh vidieť aj v kontexte komunít, pričom ako model dobrej ekonomiky prijal vzájomnosť a spoločenstvo, ktoré sa prenášali z podnikov do  celého občianskeho života (spotrebné a úverové družstvá). Výsledkom modelu je ekonomika plná ľudskosti a radosti zo života, ale aj poznačená konfliktami, ktoré všestranné ľudské stretnutia so sebou nevyhnutne prinášajú.

Americký model dnes kolonizuje aj posledné oblasti európskej ekonomiky, pretože naša tradícia spoločenstva a družstiev nebola vždy uznávaná v kultúrnej a praktickej rovine, nerozvinula sa vo všetkých regiónoch, a v Taliansku sa musela vysporiadať s nie ešte plne spracovanou traumou fašizmu, ktorý sa sám prehlásil za skutočného dediča tradície družstevného podniku (korporativizmus). Avšak „Veľká kríza”, ktorej sme dnes svedkami, nám hovorí, že hospodárstvo a spoločnosť založené na spolupráci „bez vzájomného dotyku“ môžu vytvárať monštrá a že obchod, ktorý je len obchodom sa nakoniec obráti proti sebe. Mravným základom západu je sieť silnej a slabej spolupráce jednotlivcov, ktorí unikajú zo spoločenských väzieb v snahe nájsť slobodu a tých, ktorí sa pre lepší život dobrovoľne zaväzujú. V čase keď sa kyvadlo globálneho trhu prikláňa k jednotlivcom bez väzieb si musí Európa pamätať, uchovávať a prežívať vnútornú občiansku a sociálnu povahu hospodárstva.

Preklad: Veronika Kuchtová

Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /8

uverejnené 18. 5. 2017, 9:20 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 27. 6. 2017, 9:03 ]

Uverejňujeme ôsmy komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi.

Niečo jedinečné

Publikované v Avvenire, 17. novembra 2013

 

Luigino Bruni

 

Vyvstáva nová otázka o účasti na spotrebe, úsporách a použití dobier. Sme svedkami zásadného rozdielu vo forme spotreby včera a dnes. Napríklad rozdiel medzi internetom pred 10-15 rokmi a súčasným stavom: Dnes je internet poskladaný nielen z webových stránok a e-mailu, ale fungujú tu aj siete sociálnych médií a nespočetne aplikácií. Celkovo sa ako užívatelia siete viac zapájame; potrebujeme pozornosť. Podobne dnes televízia nevysiela len programy pre divákov, ale žiada nás, aby sme hlasovali za najlepšieho speváka alebo najlepšieho hráča. A je zaujímavé, že ľudia sa zapájajú, investujú čas, aby vyjadrili svoj názor a cítili sa byť aktívnou súčasťou novej formy komunikácie - ľudia chcú proste niečo zažiť.

 

Mnohí venujeme mnoho času anonymnému písaniu a obohacovaniu Wikipédie (internetovej encyklopédie), alebo zlepšeniu voľne dostupného softvéru. Ako keby sme vytvárali nové priestranstvá“, kde ľudia prichádzajú komunikovať, v rôznom čase a s chuťou, aby bez nároku na odmenu obetovali svoj čas.  Iste, je to rozporuplný fenomén, avšak rozporuplnosť môže byť začiatkom plodnej diskusie.

 

Ľuďom samotná spotreba tovarov a služieb nikdy nestačila. Ľudia sú vo svojej podstate ideologické tvory milujúce symboly, a preto sme vždy žiadali viac od našich výrobkov: chceme si vylepšiť svoj sociálny status či zakúpiť výrobky, ktoré reprezentujú našu túžbu po lepšej budúcnosti aj keď žijeme v momentálnej chudobe. Prostredníctvom tovarov chceme hovoriť, rozprávať príbehy,  povedať ich ostatným, a načúvať druhým. Niečo zažiť. Niektoré aktíva sú tak naviazané na zážitky, že ekonómovia ich nazvali zážitkový tovar" (experience goods), je to tovar, ktorý môžeme pochopiť a oceniť až potom, čo sme s ním prežili priamu a osobnú skúsenosť. Takmer všetky kultúrne a turistické pamiatky sú zážitkovými tovarmi . Až počas návštevy múzea môžem zhodnotiť, či som dobre minul peniaze za vstupenku, skôr nie; až keď som na mieste víkendu - na farme - a vidím krajinu,  prostredie a majiteľov farmy, pochopím, či cena víkendu bola primeraná. Trh nemá rád túto neistotu, a snaží sa nám ponúknuť niektoré dôležité elementy pre posúdenie hotela alebo reštaurácie ex ante. Preto je na internetových stránkach stále viac fotografií, a najmä narastá význam hodnotenia zákazníkov; sú tak dôležité, že dnes riskujeme zrod necivilizovaného nákupu a predaja pozitívnych a negatívnych recenzií (pre konkurentov).

 

A tu sa dostávame k ústrednej téme našej debaty - k pochopeniu vývoja nášho hospodárskeho a sociálneho systému. Po prvé, pri zážitkových tovaroch existujú dodatkové prvky, ktoré sa ukazujú ako rozhodujúce. Môžem mať najkrajšie archeologické nálezisko na svete, ale ak neexistuje funkčný územný systém (doprava, hotely ...), hodnota tohto aktíva klesá a znižuje hodnotu celého regiónu. V talianskej provincii Marche môžeme nájsť agroturistické farmy v dobrej lokalite, avšak keď tam prídeme a nenájdeme pohostinnosť - plod storočnej kultúry, ktorá sa premieta do tisícky konkrétnych detailov, hodnota dovolenky sa stratí alebo sa veľmi zmení. V týchto zážitkových tovaroch sa ukazuje podstata jedného z najzložitejších a najzáhadnejších rysov našej trhovej spoločnosti. Keď je Angličan na dovolenke v Toskánsku alebo Andalúzií, hľadá skutočné dimenzie danej kultúry, ktoré nie sú iba komoditami. Samozrejme vie, že rezorty a reštaurácie sú typické podnikateľské subjekty založené na logike zisku, ale časť zážitku z tejto dovolenky – niekedy najväčšia časť –  závisí od prítomnosti rôznych kultúrnych kontextov, ktoré významne vstupujú do ceny daného ubytovania a stravovania, ktoré nie sú iba komoditami vyrobenými” týmito podnikateľmi len za účelom dosiahnutia zisku. Takže hodnota skutočného vidieckeho festivalu alebo autentickej historickej rekonštrukcie je oveľa vyššia ako hodnota folklórneho vystúpenia umelo zorganizovaného a zaplateného podnikateľom v oblasti turizmu. Na našich územiach existuje kultúrne dedičstvo, ktoré je ozajstným spoločným dobrom (a nie súkromným ​​vlastníctvom), nahromadené v priebehu storočí, ktoré sa stáva konkurenčnou výhodou našich podnikov a vytvára zisk. Treba ho ochraňovať, pretože na ňom záleží veľká časť našej súčasnej, a ešte viac budúcej ekonomickej a občianskej sily.

 

Druhou oblasťou je potom takzvaná kritická a zodpovedná spotreba. To, čo nás privádza do malých a špeciálnych fair-trade obchodov je predovšetkým túžba po zážitku. Za týmto účelom je nevyhnutné hovoriť s tými, ktorí tam pracujú, nechať si porozprávať veľa krásnych príbehov týchto výrobkov, a celkovo nechať výrobcov „rozprávať“; možno prehodiť niekoľko slov o našom kapitalizme alebo sa stretnúť s nejakým iným klientom, ktorý tiež hľadá rovnaký zážitok ako my. Hodnota tejto spotreby je obsiahnutá nielen v tovare (a vo výrobných vzťahoch, ktoré stelesňuje), ale aj v medziľudskej skúsenosti, ktorú prežívame, keď sa vyberieme do obchodu, do banky, na trh. Morálka bez skúseností je iba ideológiou.

 

Nakoniec si musíme uvedomiť, že všetky tovary na trhu sa stávajú zážitkovým tovarom. To je zásadný paradox súčasného trhového hospodárstva. Na jednej strane trh potrebuje vyrábať rastúce množstvo tovarov s nízkym počtom variantov, aby úspory z rozsahu a znižovanie nákladov viedlo k masovej spotrebe takýchto výrobkov s malým počtom variantov a nízkymi nákladmi v celom svete. Takto napredovali podniky dvadsiateho storočia. Ale tieto spoločnosti dnes čelia opačnému trendu. Demokracia a sloboda generujú milióny ľudí s rôznymi chuťami a hodnotami, kde každý vie, že je jedinečný a neštandardný. To je dôvod, prečo veľké spoločnosti, ktoré vyrástli s mentalitou masovej spotreby, budú musieť hlbšie prehodnotiť svoj ďalší vývoj. Na jednej strane sme priťahovaní rovnakým počítačom alebo telefónom (symbolom statusu), zároveň by sme však chceli, aby náš počítač mal niečo jedinečné, navrhnuté pre nás osobne; chcel by som, aby zážitok práce s počítačom bol jedinečný a len môj, pretože iba ja som ja. Tu sa potom otvárajú zaujímavé perspektívy pre ďalšiu priemyselnú a ekonomickú budúcnosť. Úspešné spoločnosti, a to po celom svete, musia byť schopné vytvoriť produkty, ktoré sa môžu predávať na globálnych trhoch (internet dnes umožňuje malým firmám pracovať v Madrase, Lanciane či Lisabone zároveň), ale predovšetkým schopné poskytnúť spotrebiteľovi” zážitok, v ktorom sa necíti ako jeden z mnohých anonymných a naklonovaných majiteľov a užívateľov, ale cíti sa jedinečný. Je teda pochopiteľné, že nás čaká veľký rozvoj konceptu „urob si sám”, výrobky budú ešte sofistikovanejšie ako dnes, vytvorené z kombinácie štandardizovaného tovaru, technickej pomoci a našej kreativity. Týmto spôsobom si prispôsobíme naše domovy, záhrady, internetové stránky, v budúcnosti prídu na rad aj celé štvrte a mestá. Napríklad, ak sa pozrieme do vnútra ambivalentného televízneho trhu poslednej generácie, môžeme tam už nájsť pokusy ponúknuť výrobky, ktorých dizajn a funkcionalita sa uberajú týmto smerom.


Keď ideme na trh, hľadáme väčší zážitok, ako len kúpiť si tovar. Často sa však stane, že tovar neplní svoje sľuby, pretože zážitok, ktorý nám tovar ponúka je príliš chudobný v porovnaní s našou potrebou hľadania nekonečna. A tak sklamaní, ale schopní zabudnúť na sklamanie zo včerajška, každé ráno opäť začíname a prežívame „ekonomickú liturgiu“ hľadaním tovarov, snov, ľudských vzťahov a života.


Preklad: Veronika Kuchtová

Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /8

uverejnené 18. 5. 2017, 9:20 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 8. 9. 2017, 1:57 ]

Uverejňujeme ôsmy komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi.

Niečo jedinečné

Publikované v Avvenire, 17. novembra 2013

 

Luigino Bruni

 

Vyvstáva nová otázka o účasti na spotrebe, úsporách a použití dobier. Sme svedkami zásadného rozdielu vo forme spotreby včera a dnes. Napríklad rozdiel medzi internetom pred 10-15 rokmi a súčasným stavom: Dnes je internet poskladaný nielen z webových stránok a e-mailu, ale fungujú tu aj siete sociálnych médií a nespočetne aplikácií. Celkovo sa ako užívatelia siete viac zapájame; potrebujeme pozornosť. Podobne dnes televízia nevysiela len programy pre divákov, ale žiada nás, aby sme hlasovali za najlepšieho speváka alebo najlepšieho hráča. A je zaujímavé, že ľudia sa zapájajú, investujú čas, aby vyjadrili svoj názor a cítili sa byť aktívnou súčasťou novej formy komunikácie - ľudia chcú proste niečo zažiť.

 

Mnohí venujeme mnoho času anonymnému písaniu a obohacovaniu Wikipédie (internetovej encyklopédie), alebo zlepšeniu voľne dostupného softvéru. Ako keby sme vytvárali nové priestranstvá“, kde ľudia prichádzajú komunikovať, v rôznom čase a s chuťou, aby bez nároku na odmenu obetovali svoj čas.  Iste, je to rozporuplný fenomén, avšak rozporuplnosť môže byť začiatkom plodnej diskusie.

 

Ľuďom samotná spotreba tovarov a služieb nikdy nestačila. Ľudia sú vo svojej podstate ideologické tvory milujúce symboly, a preto sme vždy žiadali viac od našich výrobkov: chceme si vylepšiť svoj sociálny status či zakúpiť výrobky, ktoré reprezentujú našu túžbu po lepšej budúcnosti aj keď žijeme v momentálnej chudobe. Prostredníctvom tovarov chceme hovoriť, rozprávať príbehy,  povedať ich ostatným, a načúvať druhým. Niečo zažiť. Niektoré aktíva sú tak naviazané na zážitky, že ekonómovia ich nazvali zážitkový tovar" (experience goods), je to tovar, ktorý môžeme pochopiť a oceniť až potom, čo sme s ním prežili priamu a osobnú skúsenosť. Takmer všetky kultúrne a turistické pamiatky sú zážitkovými tovarmi . Až počas návštevy múzea môžem zhodnotiť, či som dobre minul peniaze za vstupenku, skôr nie; až keď som na mieste víkendu - na farme - a vidím krajinu,  prostredie a majiteľov farmy, pochopím, či cena víkendu bola primeraná. Trh nemá rád túto neistotu, a snaží sa nám ponúknuť niektoré dôležité elementy pre posúdenie hotela alebo reštaurácie ex ante. Preto je na internetových stránkach stále viac fotografií, a najmä narastá význam hodnotenia zákazníkov; sú tak dôležité, že dnes riskujeme zrod necivilizovaného nákupu a predaja pozitívnych a negatívnych recenzií (pre konkurentov).

 

A tu sa dostávame k ústrednej téme našej debaty - k pochopeniu vývoja nášho hospodárskeho a sociálneho systému. Po prvé, pri zážitkových tovaroch existujú dodatkové prvky, ktoré sa ukazujú ako rozhodujúce. Môžem mať najkrajšie archeologické nálezisko na svete, ale ak neexistuje funkčný územný systém (doprava, hotely ...), hodnota tohto aktíva klesá a znižuje hodnotu celého regiónu. V talianskej provincii Marche môžeme nájsť agroturistické farmy v dobrej lokalite, avšak keď tam prídeme a nenájdeme pohostinnosť - plod storočnej kultúry, ktorá sa premieta do tisícky konkrétnych detailov, hodnota dovolenky sa stratí alebo sa veľmi zmení. V týchto zážitkových tovaroch sa ukazuje podstata jedného z najzložitejších a najzáhadnejších rysov našej trhovej spoločnosti. Keď je Angličan na dovolenke v Toskánsku alebo Andalúzií, hľadá skutočné dimenzie danej kultúry, ktoré nie sú iba komoditami. Samozrejme vie, že rezorty a reštaurácie sú typické podnikateľské subjekty založené na logike zisku, ale časť zážitku z tejto dovolenky – niekedy najväčšia časť –  závisí od prítomnosti rôznych kultúrnych kontextov, ktoré významne vstupujú do ceny daného ubytovania a stravovania, ktoré nie sú iba komoditami vyrobenými” týmito podnikateľmi len za účelom dosiahnutia zisku. Takže hodnota skutočného vidieckeho festivalu alebo autentickej historickej rekonštrukcie je oveľa vyššia ako hodnota folklórneho vystúpenia umelo zorganizovaného a zaplateného podnikateľom v oblasti turizmu. Na našich územiach existuje kultúrne dedičstvo, ktoré je ozajstným spoločným dobrom (a nie súkromným ​​vlastníctvom), nahromadené v priebehu storočí, ktoré sa stáva konkurenčnou výhodou našich podnikov a vytvára zisk. Treba ho ochraňovať, pretože na ňom záleží veľká časť našej súčasnej, a ešte viac budúcej ekonomickej a občianskej sily.

 

Druhou oblasťou je potom takzvaná kritická a zodpovedná spotreba. To, čo nás privádza do malých a špeciálnych fair-trade obchodov je predovšetkým túžba po zážitku. Za týmto účelom je nevyhnutné hovoriť s tými, ktorí tam pracujú, nechať si porozprávať veľa krásnych príbehov týchto výrobkov, a celkovo nechať výrobcov „rozprávať“; možno prehodiť niekoľko slov o našom kapitalizme alebo sa stretnúť s nejakým iným klientom, ktorý tiež hľadá rovnaký zážitok ako my. Hodnota tejto spotreby je obsiahnutá nielen v tovare (a vo výrobných vzťahoch, ktoré stelesňuje), ale aj v medziľudskej skúsenosti, ktorú prežívame, keď sa vyberieme do obchodu, do banky, na trh. Morálka bez skúseností je iba ideológiou.

 

Nakoniec si musíme uvedomiť, že všetky tovary na trhu sa stávajú zážitkovým tovarom. To je zásadný paradox súčasného trhového hospodárstva. Na jednej strane trh potrebuje vyrábať rastúce množstvo tovarov s nízkym počtom variantov, aby úspory z rozsahu a znižovanie nákladov viedlo k masovej spotrebe takýchto výrobkov s malým počtom variantov a nízkymi nákladmi v celom svete. Takto napredovali podniky dvadsiateho storočia. Ale tieto spoločnosti dnes čelia opačnému trendu. Demokracia a sloboda generujú milióny ľudí s rôznymi chuťami a hodnotami, kde každý vie, že je jedinečný a neštandardný. To je dôvod, prečo veľké spoločnosti, ktoré vyrástli s mentalitou masovej spotreby, budú musieť hlbšie prehodnotiť svoj ďalší vývoj. Na jednej strane sme priťahovaní rovnakým počítačom alebo telefónom (symbolom statusu), zároveň by sme však chceli, aby náš počítač mal niečo jedinečné, navrhnuté pre nás osobne; chcel by som, aby zážitok práce s počítačom bol jedinečný a len môj, pretože iba ja som ja. Tu sa potom otvárajú zaujímavé perspektívy pre ďalšiu priemyselnú a ekonomickú budúcnosť. Úspešné spoločnosti, a to po celom svete, musia byť schopné vytvoriť produkty, ktoré sa môžu predávať na globálnych trhoch (internet dnes umožňuje malým firmám pracovať v Madrase, Lanciane či Lisabone zároveň), ale predovšetkým schopné poskytnúť spotrebiteľovi” zážitok, v ktorom sa necíti ako jeden z mnohých anonymných a naklonovaných majiteľov a užívateľov, ale cíti sa jedinečný. Je teda pochopiteľné, že nás čaká veľký rozvoj konceptu „urob si sám”, výrobky budú ešte sofistikovanejšie ako dnes, vytvorené z kombinácie štandardizovaného tovaru, technickej pomoci a našej kreativity. Týmto spôsobom si prispôsobíme naše domovy, záhrady, internetové stránky, v budúcnosti prídu na rad aj celé štvrte a mestá. Napríklad, ak sa pozrieme do vnútra ambivalentného televízneho trhu poslednej generácie, môžeme tam už nájsť pokusy ponúknuť výrobky, ktorých dizajn a funkcionalita sa uberajú týmto smerom.


Keď ideme na trh, hľadáme väčší zážitok, ako len kúpiť si tovar. Často sa však stane, že tovar neplní svoje sľuby, pretože zážitok, ktorý nám tovar ponúka je príliš chudobný v porovnaní s našou potrebou hľadania nekonečna. A tak sklamaní, ale schopní zabudnúť na sklamanie zo včerajška, každé ráno opäť začíname a prežívame „ekonomickú liturgiu“ hľadaním tovarov, snov, ľudských vzťahov a života.


Preklad: Veronika Kuchtová

Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /7

uverejnené 18. 5. 2017, 9:20 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 18. 5. 2017, 9:21 ]

Uverejňujeme siedmy komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi.

Obnoviť stratené cnosti

Publikované v Avvenire, 10. novembra 2013

Luigino Bruni

 

Existuje hospodársky a sociálny zákon, ktorý je veľmi dôležitý i keď opomínaný. Je to to, čo Luigi Einaudi nazýval „teóriou kritického bodu”, ktorú definoval ako „základnú pre hospodárske i politické vedy" (Lezioni di politica sociale, 1944 -  Prednášky sociálnej politiky), pripisoval ju jeho krajanovi Emanuelovi Sellovi (ekonóm a básnik, ktorý tiež napísal pojednanie o „trojičnej" ekonomike). Myšlienkou je existencia neviditeľnej, avšak skutočnej hranice kritického bodu, za ktorou sa pozitívny jav stáva negatívnym, mení sa znamienko alebo charakter. Zákon kritického bodu dnes môžeme aplikovať na financie, ale aj na dane (ktoré pri prekročení určitej hranice penalizujú poctivých, ktorí ich platia).

 

Einaudi napísal: „Je logické, že každá rodina túži mať rádio. Avšak rádio sa môže stať najdokonalejším nástrojom osprostenia ľudstva. Prechod od rádia, ktoré zabáva, vzdeláva a pomáha ľuďom zabudnúť na bolesť, k rádiu, ktoré je dôvodom osprostenia ľudstva, je postupný.” Ak zmeníme predmet jeho pojednania, a namiesto „rádia” (dnes sa rádio radí skôr k médiám kreatívnym a kritickým) napíšeme „televízia”, tak sa logika jeho analýzy stáva veľmi aktuálnou a dá sa rozšíriť na všetky prostriedky poskytujúce pohodlie.

 

V ranných štádiách vývoja je pre celkový blahobyt dostupnosť produktov ktoré zvyšujú pohodlie dôležitá. Príkladov je mnoho. Stačí pomyslieť na to, čo predstavoval vynález práčky pre blaho našich babičiek a matiek: ten komfort sa stane spojencom ich blahobytu, a blaha všetkých. Alebo zavedenie platenej televízie, čo umožnilo sledovať futbalový zápas v teple domova a bez rizík. Niečo podobné sa udialo s príchodom sociálnych médií, ale aj s mobilnými telefónmi, pohodlnými automobilmi a veľkými domami. Ale dnes už mnoho štúdií ukazuje, že účinky komfortu na blahobyt menia význam, alebo charakter, keď  prekročia kritický bod. Polotovary sú veľmi užitočné keď meškáme a máme dvadsať minút na prípravu večere; ale ak sa časom stávajú jediným jedlom v chladničke, a my strácame radosť zo spoločnej prípravy (zdravého) jedla, je pravdepodobné, že naša kvalita života sa zhorší. Najlepšie je stráviť trochu času na Facebooku, a to najmä v prípade, ak „chatujeme” s niekým, koho sme už stretli v režime „offline”. Ale ak na webe trávime šesť alebo osem hodín denne, vplyv nových médií na kvalitu života je radikálny. A ak by ľudia sledovali futbal len doma na gauči až do tej miery, že sa vyprázdnia štadióny, získaná výhoda sledovania zápasov z poloprázdnych štadiónov by sa stala veľmi málo obľúbená, a mohla by viesť až k zániku tohto športu (a tohto trhu).

 

Ale prečo - to je zásadná otázka - upadáme do podobnej pasce, a nezastavíme sa pred prekročením kritického bodu? Dôvodov je mnoho. Prvý nám odhaľuje samotný Einaudi: postupnosť. Bod zvratu sa prekračuje postupne a bez predchádzajúceho upozornenia alebo si to všimneme príliš neskoro. Druhé vysvetlenie sa nazýva „význačnosť": máme v sebe silnú tendenciu väčšmi vnímať pohodlie, ktoré nám tovary a služby prinášajú, a menej relačné a občianske dobrá. Pri výpočte relatívnej hodnoty, ktorou rôzne druhy dobier prispievajú k nášmu šťastiu, nadhodnocujeme produkty a podceňujeme netrhové dobrá, ktorú sú obyčajnejšie a všednejšie (pomyslime na rodinné vzťahy alebo demokraciu), ktoré toľko nevidíme, sú menej význačné, no ich skutočnú hodnotu a cenu si uvedomíme, až keď ich stratíme. V neposlednom rade je tu náš kapitalistický trh: existuje celé odvetvie, orientované na to, aby sme kupovali produkty zvyšujúci náš komfort, ale nikto nezaplatí za reklamu, ktorá by nás nabádala investovať do relačných dobier  alebo do slobody -  v tomto prípade je zaujímavý „nemožný spot" (na youtube), ktorý vytvoril môj priateľ a kolega Stefano Bartolini.

 

Existuje ďalšia oblasť, o ktorej Einaudi napísal: „Spoločnosť poslušných ľudí sa rýchlo stane obeťou tyrana alebo úradníkov či mandarínov. Sv. Benedikt, sv. František a ďalší veľkí zakladatelia dali rehoľným rádom takzvané „Pravidlá“. Pokiaľ boli kláštory chudobné, tak tam vstupovali len muži pripravení obetovať sa. Takže kláštor prosperoval, dary veriacich sa hrnuli a mnohí chceli zasvätiť seba a svoju rodinu a venovať majetok. Ale bohatstvo plodí korupciu. ... Všade, sto rokov od svojho založenia, viac či menej, vidíme rovnaký príbeh."  Prekročenie kritického bodu znetvorí element, ktorý sa časom premení z dobrého na svoj protiklad (poddanstvo, hromadenie bohatstva ...). Toto je výraz starovekého zlatého pravidla: nerestné správanie často nie je ničím iným ako zvrátenými primitívnymi cnosťami, ktoré sa snažia zachrániť formu a nie podstatu, ktorá ich vytvorila -  obozretné šetrenie sa stáva lakomstvom, alebo právo na zisk, ktoré sa rozvinie do parazitujúcich príjmov. Napríklad bezpodmienečná vernosť slovám zakladateľa kultúrnych alebo duchovných hnutí ktorá bola v prvej generácii životne dôležitá a nevyhnutná pre vznik a rast týchto skúseností v určitom okamihu vyvoláva sebadeštruktívny mechanizmus, ktorý bráni nevyhnutnej potrebe obnovy a reformátorom, až kým nezomrie v mene dávnych cností (vernosť) meniacich sa postupne v neresti (nečinnosť). Kláštorné hnutia – františkánsky a dominikánsky rád – tu žijú po stáročia, pretože boli schopné prijať mnoho kreatívnych a verných reformátorov.

 

Existujú vhodné opatrenia, ktoré treba prijať na zamedzenie, prevenciu alebo aspoň riadenie týchto kríz, ktoré sa niekedy stanú skutočným „úmrtím v dôsledku prekročenia kritického bodu”. Prvým základným pravidlom je vedomie – individuálne a kolektívne – ešte počas „šťastných rokov“, že existuje kritický bod, a že môže byť prekročený bez varovania. Vedomie, že môžete ľahko spadnúť do týchto pascí je prvou protilátkou, ktorá vás môže zachrániť, a to najmä v prípade, ak sa toto vedomie stane súčasťou riadenia a inštitucionálnej predvídavosti. Ale ešte dôležitejšou je prítomnosť alebo zavedenie takzvanej „výročnej“ kultúry. Izraeliti vracali po päťdesiatich rokoch majetok jeho pôvodnému majiteľovi a dlhy boli vymazané. Ak by sa hnutia a komunity, ktoré sa zrodili z idealizmu, stali opäť chudobnými a uviedli by do obehu aktíva nahromadené počas desaťročí; opäť by sa postavili „na okraj cesty", našli by tam znovu tú prorockú silu, ktorú medzitým prirodzene stratili; a tam na predmestí by stretli mnohých, hľadajúcich rovnaké ideály, ktoré už nenachádzajú v bežnom živote svojej doby.

 

Nakoniec nie je ťažké všimnúť si, že niektoré kritické body na západe sme už prekročili, pravdepodobne bez toho aby sme si to uvedomovali, alebo počúvali toho, kto nám to vravel alebo kričal - pretože keď sa prekročí kritický bod, zmizne z obzoru civilizácie, zostáva za chrbtom. Prekročili sme ho, alebo sme veľmi blízko, v environmentálnej oblasti, v duchovných dobrách, vo využívaní vody, vo využívaní verejnej pôdy, v mnohých spoločenských oblastiach, vo využívaní finančných stimulov, riadiacich prvkov, konkurencie, alebo v znášaní nespravodlivosť vo svete.

Určite sme prekonali kritický bod vonkajšieho života (spotreba, tovary, technológie), a tak sa nám zdá normálny náš veľký hlad po a neschopnosť vnútorného života, meditácie, modlitby, v ktorej sme postupne upadali. Rovnaký osud postihol aj imunitu. Moderné dobývania priestoru a okamihov súkromného ​​života bez mocných a pánov, sa premenilo na „kultúru imunity”, kde sa nikto neobjíma a viac nestarne, necháva zvädnúť všetkých a všetko; a tak plnosť osamelosti zaplavuje naše mestá, naše životy. Zvykli sme si trpieť sami, zomierať sami, vyrastať sami v uzavretej miestnosti bez priateľov, ale plnej démonov, ktorí nám kradnú naše deti.


Hovoriť spoločne o týchto veľkých občianskych témach je prvým rozhodujúcim krokom, aby sme si ich uvedomili a neprekračovali ďalšie kritické body. Treba sa zastaviť a dokonca vrátiť: v niektorých zriedkavých, ale žiarivých prípadoch to ľudia dokázali.

Preklad: Veronika Kuchtová

Dostávame tým, že dávame

uverejnené 25. 4. 2017, 13:55 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko   [ aktualizované 25. 4. 2017, 13:59 ]

Panelová diskusia o praktikách firiem Ekonomiky spoločenstva    

“Kapitalizmus môže fungovať, ale musí to byť inkluzívny kapitalizmus, kde si uchováme svoj sociálny kapitál. Podnikateľská prax sa musí snažiť o vytvorenie prostredia, kde bude prekvitať individuálna cnosť a kolektívna prosperita,“ Michael Gallagher, profesor financií na univerzite Sv. Bonaventúru v USA, parafrázoval guvernéra britskej centrálnej banky, Marka Carneyho na úvod panelovej diskusie o praktikách Ekonomiky spoločenstva, ktorá sa na tejto univerzite uskutočnila tento mesiac a zúčastnilo sa jej viac ako 150 študentov.


Účastníkmi panelu boli traja zástupcovia Ekonomiky spoločenstva: John Gallagher, profesor na Marywille College a na University of Tennessee a spoluautor knihy „Štruktúry milosti: Obchodné praktiky Ekonomiky spoločenstva“, ďalej Nick Sanna, CEO spoločnosti RiskLens, ktorá poskytuje softvér na manažovanie rizík v oblasti kybernetiky a John Mundell, CEO a zakladateľ spoločnosti Mundell & Associates v Indianapolise, ktorá sa zaoberá environmentálnym poradenstvom v oblasti vody a pôdy.

Myslím, že úvod, ktorým Michael Gallagher privítal účastníkov veľmi dobre vystihuje to, o čo sa jednotlivé firmy zapojené do siete ES snažia: slúžiť ako protipól života rozdeleného na prácu a súkromie, na spoločnosť a jednotlivca. Všimnime si, že hovorí o nielen o všeobecnej, kolektívnej prosperite, ale aj o „prekvitaní individuálnej cnosti“. Toto je niečo, čo v dnešnom svete často nefunguje: Nemôžeme si myslieť, že sa nám podarí vybudovať fungujúci systém v spoločnosti bez toho, aby každý sám za seba viedol cnostný život a pestoval v súkromnom ako aj v pracovnom živote „nemoderné“ cnosti ako čestnosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pokoru, atď...

Myšlienku, že je tu cesta pre spojenie života rozdeleného na súkromný a pracovný do jedného celku rozvíjali ďalej John Gallagher a Nick Sanna. Povzbudzovali študentov k tomu, aby uverili, že človek môže byť rovnakou osobou vo všetkých oblastiach svojho života. Prax ES ukazuje, že na to, aby bol človek úspešný v práci nemusí obetovať svoje etické a morálne hodnoty. 

Nick Sanna spomínal na začiatky svojej pracovnej kariéry, keď pracoval ako predajca v istej firme, ktorá bola silno zameraná na zisk a zvyšovanie predajnosti. Jeho kolegovia sa na jednej strane chválili, že by dokázali predať aj ľad Eskimákom, na druhej strane však Nick cítil, že sa nevedeli dočkať víkendu, keď nebudú musieť ísť do práce, aby mohli začať svoj „ozajstný“ život. Nick si uvedomoval, že tento spôsob podnikania mu nesedí, on chcel meniť svet k lepšiemu a nie predávať ľuďom tovar, ktorý nepotrebujú a čakať na víkend. Po tom, čo spoznal princípy ES cez svoju farnosť, bol okamžite oslovený: Toto bolo to, čo chcel robiť. Predávať produkty, ktoré zákazníci potrebujú. Budovať dlhodobé vzťahy so zamestnancami a zákazníkmi. Vytvoriť inkluzívne prostredie tak, aby sa každý v podniku cítil byť zapojený. 

Po viac ako 20 rokoch vo vedení viacerých spoločností Nick vie na základe vlastnej skúsenosti, že áno, ide to aj inak. Počas diskusie so študentami uviedol viacero príkladov toho, ako budovanie vzťahov so zamestnancami vedie k tomu, že zamestnanci sa zaujímajú o to, ako sa komu darí a podporujú sa v čase problémov. Dobrá firemná kultúra pomáha tiež pritiahnuť do firmy nové talenty. Nick uviedol aj príklad toho, akou vzácnosťou je dnes cnostné prežívanie osobného života: Pri stretnutiach s inými manažérmi a ľuďmi z biznisu si uvedomil, že často býva na večierku jediný, ktorý ešte žije so svojou prvou manželkou.

Ďalšou charakteristikou podnikania v duchu ES je, že táto cesta, povedané zjednodušene, nie je prechádzka ružovou záhradou. Podnikateľ ES sa dobrovoľne rozhoduje zobrať väčšiu zodpovednosť za blaho ľudí, s ktorými prichádza do kontaktu ako „obyčajný“ podnikateľ – či už sú to zamestnanci, alebo miestna komunita či núdzni, s ktorými sa rozhodne spolupracovať. John Mundell zdôrazňoval, že generácia zisku je kľúčová, ale centrom každého podniku ES je ľudská bytosť a vzťahy – so zákazníkmi, lokálnou komunitou, konkurentmi, študentami a núdznymi.

Mottom firmy Mundell & Associates je, že „dostávame tým, že dávame“. Ako príklad uviedol svojho priateľa Johna. Mundell sa s ním stretol práve v čase, keď John, bývalý inžinier, už bol dlhšie bez práce a bojoval s depresiou. Rozmýšľal nad tým, ako mu pomôcť a nakoniec mu povedal: „John, prečo neskúsiš ráno vstať, oholiť sa, obliecť sa a prísť ku nám do firmy. Dám ti stôl a porozmýšľame spoločne nad tým, že do akého projektu by si sa mohol zapojiť.“ O pár dní neskôr Mundellova firma dostala ponuku robiť veľký projekt, súčasťou ktorého bol aj prieskum pozemnej bane – presne oblasť, ktorou sa zaoberal John! Mundell & Associates zákazku nakoniec získala a aj s Johnovou pomocou na nej firma zarobila 3 milióny dolárov počas niekoľkých rokov. John stále bojuje s problémami, ktoré mal aj pred tým, ale je príkladom toho, že niekedy aj nie úplne „podnikateľsky správne“ rozhodnutia môžu mať pozitívny dopad na firmu, napriek tomu, že očakávame skôr stratu produktivity.

Nick Sanna dodal, že nie vždy je ľahké sa rozhodnúť, či urobiť alebo neurobiť riskantné rozhodnutie, či preukázať alebo nepreukázať niekomu veľkodušnosť. Dôležité je, aby všetci tí, čo majú rozhodovacie právo vo firme, boli informovaní o dôležitých krokoch.

Celú diskusiu ako aj otázky študentov si môžete pozrieť v angličtine.

Komentáre - Lexikón dobrého spoločenského života /6

uverejnené 21. 4. 2017, 8:22 používateľom Ekonomika spoločenstva Slovensko

Uverejňujeme šiesty komentár prof. Luigina Bruniho o dobrom spoločenskom živote. Ide o určitý lexikón - nový slovník, ktorý bol po častiach uverejnený v talianskom denníku Avvenire a mal široké odozvy nielen medzi talianskymi ale aj európskymi občanmi. 


Nie všetko je tovar

Publikované v Avvenire, 3. novembra 2013 

Luigino Bruni 

Stále viac sa rozširuje zlá” chudoba a ustupuje tá dobrá”. Rýchlo sa stávame chudobnými, pretože zhoršenie nášho občianskeho, vzdelávacieho, relačného, duchovného a verejného kapitálu prekročilo kritickú úroveň, čo vyvolalo reťazovú reakciu. Naše bytie je poklesom kapitálu. Chudoba, ktorú dnes vieme merať sa prejavuje ako nedostatok tokov (práce, príjmov), ale oni sú v skutočnosti prejavom oveľa hlbších a dlhodobejších procesov týkajúcich sa kapitálu”, ktoré závisia len málo od finančnej krízy v rokoch 2007-08 alebo politiky v Nemecku - našich obvyklých a tiež nezdravých alibi, ktoré zatemňujú skutočné dôvody, toho čo sa nám deje.

V súčasnej dobe už mnohí ohlasujú, že za naším úpadkom stojí nedostatok a zhoršenie produktívneho, technologického, environmentálneho, infraštrukturálneho, inštitucionálneho kapitálu. Nedotknuteľná pravda. Nehovorí sa to, avšak kríza týchto zásadných kapitálov kritických pre ekonomický rozvoj závisí do značnej miery od spotreby najzákladnejších foriem kapitálu (morálneho, občianskeho, duchovného), tých, ktoré tvorili hospodárstvo, priemysel, civilizáciu. Priemysel, a predtým roľnícke, morské, remeselné kultúry Európy, boli generované humanizmom, procesom ktorý trval celé stáročia, tisícročia.

Naša ekonomická revolúcia, a teda občianska revolúcia, nevznikla z ničoho, ale bol to rozkvet prastarého stromu s hlbokými a veľmi plodnými koreňmi. Nesmieme zabúdať na to, že naše obchodné vrstvy spoločnosti vznikli z desaťtisícov nájomcov, roľníkov a remeselníkov, ktorí sa stali novým spôsobom a vo väčšom meradle prototypom podnikateľa. Nemali by sme však zabúdať, že existujú aj iné rozhodujúce faktory pre náš ekonomický a občiansky zázrak”: povinná školská dochádzka, vnútorná migrácie a obrovská spotreba", takmer nekonečná, neodmeňovaná relačná a domáca ženská práca, ktorá nevstupovala do obchodných nákladov, ale rozhodne zvyšovala príjmy a zisky týchto firiem. Mali by sme si sem tam pripomenúť, že za južnou otázkou", stále otvorenou a občas tragickou (stačí sa pozrieť na údaje o nezamestnanosti a ukončenej školskej dochádzke), existujú konkrétne politické rozhodnutia, do akých druhov kapitálu investovať. Priemyselný a finančný kapitál sa považoval ešte stále sa považuje za kľúčový (ako Cassa del Mezzogiorno – rozvojový fond pre juh Talianska, dnes už zrušený, pozn. prekladateľa); ale neurobili sme dosť, aby sa v tých regiónoch rozšírili družstvá alebo vidiecke banky.

Vybudovať továreň bol iste spôsob rozvoja (priniesť tam neskôr toxický odpad – to už nebol rozvoj); ale spolu s týmto kapitálom by boli potrebné politické opatrenia na rozvoj kultúry a praxe družstiev, ktoré by umožnili rozvoj občianskeho kapitálu. Nemyslím si, že Sicílčania majú inú antropológiu ako obyvatelia Tridentu, a preto by boli neschopní kvôli kultúre spolupracovať (alebo sú schopní len zlej spolupráce); vždy som si však myslel, že zatiaľ čo farári, politici, odborári z Tridentu počas devätnásteho a dvadsiateho storočia zakladali vidiecke banky a družstvá, ich kolegovia na juhu robili niečo iné (kvôli národnej politike), a robili všetko preto, aby niektoré veľké a žiarivé postavy (ako napríklad don Luigi Sturzo) zostávali jasnými hviezdami pri východe slnka, ktoré nevyšlo.

Ekonomické toky sa rodia najprv z morálneho a sociálneho kapitálu, ktorý sa neskôr stáva priemyselným kapitálom, a teda prácou, príjmom, bohatstvom. Skúsme si predstaviť, ako by vyzeralo dnešné Taliansko, a v istom zmysle južná Európa, ak by v dvadsiatom storočí veľké politické strany, národná politika a Cirkev vynaložili maximálne úsilie na rozšírenie hnutia spotrebných, úverových a poľnohospodárskych družstiev na juhu, sprevádzaných vzdelávacími programami a vhodnou výučbou. Histórií veľmi neslúžia ak” a ale”, avšak pre prítomnosť sú veľmi užitočné. Ak máme začať znovu, povzbudzujúci podnet spočíva v juhu, kde leží veľký potenciál, vrátane ekonomického, a ešte veľa nevyjadrených občianskych zranení čaká na to, aby sa stali požehnaním.

Existuje ďalšia zásadná forma kapitálu, ktorá sa rapídne zhoršuje. Trhová ekonomika v dvadsiatom storočí bola tiež tvorená veľkým duchovným a etickým dedičstvom miliónov vzdelaných žien a mužov, zvyknutých na utrpenienamáhavú prácu, biedu života a vojny – osoby schopné čeliť dobrým a zlým ranám so statočnosťou a odolnosťou. Obrovská duchovná a občianska energia, ktorá bola pestovaná a zrela v priebehu storočí v úrodnej pôde kresťanskej zbožnosti, z jednoduchej, ale skutočnej viery ľudí, a tiež ideológií, ktoré boli často schopné ponúknuť niečo viac ako každodennú trpkosť. V našom kapitalizme bol prítomný tento duch”. Duchovný kapitál osoby, a teda aj rodín, obcí, škôl, podnikov, bol vždy prvou formou bohatstva národov. Osoba, alebo ľudia, žijú a nezrútia sa počas krízy, pokiaľ majú duchovný kapitál, z ktorého môžu čerpať. Neumierajú, ak počas noci vedia vstúpiť do vlastnej duše a nájsť tam niečo, niekoho, ku komu sa môžu primknúť, aby začali od znova.

Bez osobného a spoločného duchovné kapitálu nie sme schopní vytvoriť spoločnosť, nájsť morálne prostriedky a pustiť sa na riskantné chodníčky, žiť v neistote, s nepriazňou osudu a nešťastím, ktoré tvoria podnikateľský život. Aký duchovný kapitál, starý i nový, prinášame a vytvárame v nových generáciách? Obdarúvame mladých ľudí, a nás všetkých, duchovnými zdrojmi pre rozhodujúce etapy existencie? Keď sklopíte oči dovnútra, nájdete niečo, čo pomôže opäť zdvihnúť zrak? Ak sa nám nepodarí nájsť nový-starý duchovný základ Západu, depresia bude morom dvadsiateho prvého storočia. Známky krehkosti súčasnej generácie mladých-dospelých vyjadrujú veľa, mali by sme ich len viac počúvať.

Primárnou požiadavkou spoločného dobra je teda oživiť novú éru duchovnej gramotnosti más, a to všetkými prostriedkami (vrátane internetu), a na všetkých miestach (vrátane trhov, námestí, podnikov). Otázka tohto dobra”, ešte stále do značnej miery ukrytá a mocná, je obrovská. Ale musíte vedieť, ako ju vystopovať priamo v duchovnej prázdnote, ktorá (ako sa zdá) dominuje našej ére - konať ako podnikateľ s obuvou, ktorý keď uvidí zúfalú správu agenta vyslaného do vzdialenej krajiny, ktorý píše, že „tu sú všetci bosí“, zvolá: otvára sa nám obrovský trh“. Stojíme pred závažným rozhodnutím, toto áno je naozaj prevratné: v prípade, ak dopyt po duchovných dobrách nenájde novú ponuku" veľkých a starovekých náboženských tradícií, ktoré majú plodné dedičstvo schopné produkovať nové duchovné dobrá a prinášať ich novým živým a pochopiteľným jazykom,  trh bude ponúkať a predávať spiritualitu, bude ju transformovať do tovarov (už sa to deje: viď šírenie sektárskych darebákov kvôli zisku). A náprava bude horšia ako choroba.
Musíme investovať do duchovného a morálneho kapitálu a zvlášť udržiavať, to čo zostalo. Dobre to vedel náš Antonio Genovesi, ktorého občianske posolstvo nádeje pre Taliansko i pre Európu sa bude oslavovať 14. novembra v Inštitúte Lombardo: Komunikačné kanály sú nielen fyzické ale aj morálne. Fyzické kanály komunikácie reprezentujú dobré a bezpečné cesty: rieky, trajekty, pracovné stroje – tie sú prvoradé. Ale komunikácia si vyžaduje aj morálne kanály. Ak sú najkrajšie, najširšie a najrovnejšie cesty ako via Appia alebo via Valeria (v Ríme) spustošené strachom, otroctvom, hnevom, nespravodlivosťou, zármutkom a biedou, nikto po nich nebude chcieť chodiť, ani divé zvieratá.“


Preklad: Veronika Kuchtová (z talianskeho originálu)

1-10 of 37