Loppianolab - v laboratóriu vzťahov

Od 20. do 22. septembra 2013 hostil priemyselný park Polo Lionello Bonfanti v Burchiu (neďaleko medzinárodnej citadely Loppiano) účastníkov štvrtého ročníka laboratória pod názvom Loppianolab. Štyri dni debát, workshopov a okrúhlych stolov o ekonómii, kultúre, formácii, občianskej ekonomike, interkultúrnej a online komunikácii potvrdilo, že ide o skutočné laboratórium.

Ústrednú tému Práca a legálnosť predstavili z rôznych pohľadov Polo Lionello Bonfanti, Univerzita Sophia, talianske vydavateľstvo Nové Mesto a medzinárodné centrum Fokoláre Loppiano. Významnou udalosťou bola inaugurácia Školy občianskej ekonomiky (Scuola di economia civile SEC) za účasti rektora Univerzity Sophia Piera Codu, prezidenta Vedeckého výboru SEC Stefana Zamagniho, talianskeho ministra práce a sociálnej politiky Enrica Giovannina, riaditeľa Vedeckého výboru SEC Luigina Bruniho a ďalších. Jej cieľom je formovať súčasnú ekonomiku s ohľadom na všeobecné šťastie, kde centrom trhovo-ekonomických vzťahov je človek.

Na tejto pôde sa stretli aj talianski podnikatelia, ktorí sa snažia podnikať na základe princípov ekonomiky spoločenstva, aby si vymenili skúsenosti z oblasti podnikania, zdieľali svoje starosti, radosti, vízie a prehĺbili sa v spiritualite Hnutia fokoláre realizovanej cez ekonomiku spoločenstva. Podnikatelia a firmy prezentovali svoje aktivity aj vďaka výstave Expo, ktorá bola súčasťou Loppianolabu priamo v Polo Lionello Bonfanti.

Nebudem písať ďalej o programe. Nie preto, že by nebol zaujímavý a dôležitý. Ale ten je možné nájsť na stránke www.loppiano.it/loppianolab. Rada by som sa podelila o svoju osobnú skúsenosť, ktorú som tam počas týchto dní prežila. Vlastne začala niekoľko dní pred mojou účasťou na Expo, kde som bola pozvaná organizačným tímom, aby som prezentovala svoju tvorbu: maľované hodvábne šatky, šály, obrazy a oblečenie pod názvom Art by RiaBerec. Keď sa blížil čas odchodu, začala som si viac uvedomovať všetky detaily. Napríklad, že budem musieť šoférovať sama 1900 km v priebehu piatich dní, že tam nebudem nikoho poznať, že je to dosť nákladné...atď. Na druhej strane som cítila veľkú podporu od mojich priateľov: jedna priateľka mi, napríklad, upiekla na cestu bezlepkové mafíny alebo tesne pred odchodom prišla ďalšia priateľka ku mne a pomohla mi s posledným balením a pripravila jedlo na cestu. Po všetkých konkrétnych skutkoch lásky, telefonátoch a rozhovoroch som cítila, že tam nejdem sama.
Počas cesty, keď som po asi 650 km šoférovania začala pociťovať únavu a nechcela som zastaviť, pretože už bolo neskoro, trochu som sa bála a tiež som nechcela prísť neskoro do Loppiana, kde ma už čakali, mi prišlo do cesty auto, ktoré šlo podobnou rýchlosťou ako ja a „razilo“ mi asi hodinu cestu, takže som si mohla trochu oddýchnuť a nabrať síl na zvyšných 200 km.

Po príchode do Burchia som zistila, že výstavný stand spočíva v dvoch zástenách spevnených v pravom uhle – bez stola, stoličky, vešiakov...a že všetko bolo potrebné si doobjednať dodatočne spolu so standom. Prísľub, že mi to skúsia niekde nájsť, ale nevedia, koľko to bude trvať, ma veľmi neupokojil. No padol mi pohľad na dvere, kde bolo napísané Gigli del Campo (firma, ktorá vyrába oblečenie), zašla som tam, že aspoň za ten čas pozdravím Lídiu, ktorá tam pracuje a padol mi pohľad na skladací stôl, ktorý tam bol len tak opretý o stenu. Skončil v mojom stande, rovnako so stoličkou od Gen Verde, ktorých výstavný stand bol oproti môjmu. Tiež mi pomohli s aranžovaním výstavy. Jeden podnikateľ, ktorý vystavoval vedľa mňa mi „prepožičal“ majstra, ktorého si bolo treba tiež priobjednať, aby mi navŕtal pár šraubov, ktoré som veľmi ocenila.
Veľmi priateľsky a osobne ma privítali aj manželia Bertagnovi (niektorí sa možno pamätáte, že navštívili Slovensko, aby sa podeli so svojou skúsenosťou o podnikaní na princípe ekonomiky spoločenstva). V jeden deň ma prišiel pozdraviť Raul, ktorý žije v Loppiane a dopočul sa o mojom príchode vďaka mojej priateľke, ktorá mu o mne napísala. Jeho konkrétna a osobná láska vo mne zanechala silný dojem. V jednej chvíli som si pomyslela: „ak naším poslaním je milovať, tak on mi je „chodiacim“ príkladom“. Mal o mňa a moju prácu konkrétny, osobný, nezištný a bratský záujem.
Moja obava z toho, že tam budem sama, sa rýchlo rozplynula, keďže sa pri mne každú chvíľu niekto zastavil a po krátkom rozhovore sme zistili, že máme spoločných známych alebo sme sa už predtým stretli pri inej príležitosti. Prišli ma napríklad pozrieť moji priatelia zo Sieny, s ktorými som strávila pekné chvíle počas môjho pobytu pred troma rokmi. Alebo som sa počas jedného obeda chvíľu rozprávala s istými manželmi a na druhý deň ma prišli pozrieť a kúpili si odo mňa šatku so slovami, že ešte nevedia, pre koho bude, ale sa im veľmi páči.
Ak sa na tento svoj „výlet“ pozriem čisto ekonomicky, moje náklady spojené s účasťou na Loppianolabe prevyšovali výnosy, no ak to vezmem komplexne, získala som oveľa viac. Žiadny finančný zisk by mi nemohol vynahradiť lásku a vzájomnosť, ktorú som počas dní príprav a samotnej výstavy Expo 2013 zažila, a ktorá mi pomohla nanovo pochopiť, čo znamená, že sme povolaní k Láske.

Loppianolab bol pre mňa predovšetkým laboratóriom vzájomnosti a konkretizovanej Lásky.

Mária Berecová

prevzané z: www.focolare.sk